Kaviarne, kde všetko hrá

-„Robooo, prečo u nás nie je aspoň jedna kaviareň takáto? U nás sa za revolúciu považuje Shtoor,“ píše mi na Google Talku kamarátka Lilit. Poposielal som jej linky na kaviarne, ktoré plánujem v Brne navštíviť a ona nechápala.

fasáda kaviarne ERA

Ťažko na túto otázku odpovedať, nechápem to ani ja. Podľa mňa je to v ľuďoch. Kto nevie čo je káva a kaviareň, ten nemá ani nároky. Nechápem, prečo niekto pôjde pod neónky do zafajčenej kóje v stupídnych nákupných centrách. Ani prečo niekto ochotne uhradí 2€ za teplú hnedú vodu. Výsledkom je to, že v centrách slovenských miest človek nájde minimum kaviarní, ktoré sú zaujímavé a aj ich ponuka je dobrá. Potom sa niet čo diviť, že sa celá Bratislava zrúti zo Shtoora. Toho Shtoora, ktorý má k dokonalosti tak ďaleko ako ja k postave Michelangelovho Dávida.

Ja mám svoje nároky ujasnené. Kamkoľvek idem, mám hotový itinerár s mapkou kaviarní, ktoré tam musím navštíviť. A s Monikou už minimálne rok dookola hudieme o tom, že potrebujeme ísť do Brna. V duchu hesla „život nie je plán“ to nečakane vyšlo.


Nádherné nedeľné ráno, krásne brnenské Hlavní nádraží. A tam čaká Monika, prestúpená vystúpením Vojtu Dyka, ktoré zažila večer predtým. Kľúčový bod nášho plánu bol jasný, hoci najmenej pravdepodobný: kaviareň ERA.


ERA: krása, ktorá vstala z mŕtvych

Ide o funkcionalistické dielo architekta Josefa Kranza, ktorý ho navrhol koncom 20. rokov 20. storočia. Zhruba od 60. rokov kaviareň chátrala. V roku 2008 sa brnenskému Studiu 19 podarilo získať peniaze na projekt na jej obnovu. Rekonštrukcia bola komplikovaná, otvorenie avizované niekoľkokrát a vždy odložené. Preto sme si s Monikou nič nesľubovali, o to prekvapenejší sme boli, keď sme dorazili na miesto. Zistili sme, že kaviareň v týchto dňoch spustila skúšobnú prevádzku na nečisto. 

schodisko strháva všetku pozornosť

Pietne zrekonštruovaná ERA na Zemědělskej 30 očarí už pri vstupe. Podobne ako mnohé iné prvorepulikové stavby (slávna Vila Tugendhat je neďaleko) je extrémne elegantná, jednoduchosťou a čistotou tvarov dychvyrážajúca. Ústredným momentom interiéru, kde ešte bolo cítiť maľovku, je úžasné točité schodisko. V súlade s dobovým originálom je aj po rekonštrukcii natreté na modro. To spolu s bielo červenými stenami, čiernym stĺpom a liatou žiarivo červenou podlahou vytvorilo pôsobivú súhru, na ktorú sa človek dokáže pozerať donekonečna.

Toľko k budove samotnej – návštevu môžem iba vrelo odporučiť. Druhá vec, na ktorej každá kaviareň stojí a padá, je servis a ponuka. Na stôl nám dorazila káva v indiferentných šálkach. Nič viac a nič menej. Na káve samej osebe určite treba ešte popracovať, mdlé espresso nebol žiadny majstrovský počin. Majstrovská nebola ani obsluha. Všetko, čo sme si objednali, nám doniesol niekto iný a nie práve profesionálne. Naše nadšenie sa tak obmedzilo na architektúru, kaviareň má čo doháňať. Koniec koncov, išlo o skúšobnú prevádzku.



Prekvapenie v suteréne kostola a Falk, ktorý si vás získa

Avia

Ďalšou zastávkou bola Avia. Tá sa nachádza v suteréne Husovho zboru od architekta Jana Víška. Je to jedna z prvých funkcionalistických stavieb v Brne a zároveň prvá sakrálna stavba v tomto architektonickom štýle. Genius loci tu opäť vytvára spomínaná elegancia 30. rokov. Reštaurácia stavila na jednoduchosť – jednoduché je tu zariadenie nábytkom TON aj skvelé stredomorské menu. My sme si z ponuky dňa dali cícerovú polievku a za tým výbornú kávu. Príjemne nenútený čašník s bosými nohami a piercingmi sa nás opýtal, či „všetko hrá“. Áno, v Avii hrá všetko.

Falk

Čakal nás Falk. Kaviareň a klub úplne odlišného razenia, než kaviarne predtým. Zariadenie tvorí množstvo krásnych kúskov historického nábytku a niekoľko secesných lustrov. Človek tam však ani chvíľu nemá pocit, že sedí v starinárstve. Cez okná prúdi množstvo svetla, môžete si tak v chládku oddýchnuť od vonkajšej horúčavy bez toho, aby ste mali pocit, že sedíte v nore. Na kávu sme chuť tentokrát nemali, dali sme si maté a domácu bublaninu. Odchádzali sme s pocitom, že je fajn nájsť miesto, ktoré sa na nič nehrá. Zjavne to nie je nič pre tých, čo hľadajú opulentné nablýskané lokály. Našťastie ani nič pre stromákov, čo fičia na bielom čaji a kofolu považujú za esenciu komercie.






Finále na Kapucínskom námestí

Tungsram

Záver patril kaviarni Tungsram. Tú som mal v merku už dlho a povedal som si, že z Brna neodídem, ak tam nevleziem. Hoci jej majiteľ Ondra Pilát tvrdí, že Brno nie je mestom kaviarní, myslím si, že by mal prísť na Slovensko a zmenil by názor. Maličký priestor o dvoch miestnostiach a piatich stoloch povýšil dizajn Martina Hrdinu na estetický počin. Ja som bol nadšený z nábytku, Monika z toho, že jej cez otvorené okná "fúkalo na labky". Doniesli nám smrťáka na spodku šálky, my sme si na pamiatku vzali pohľadnice s nádhernými fotkami kaviarne a tým sa naša jazda po kaviarňach pre tento raz skončila.

Brno nemá historické kaviarne ako Praha, či nebodaj Viedeň. O to viac sú tamojšie podniky autentické. Je ich tam mnoho, preto sa do Brna chystáme opäť. Ak hľadáte aj vy miesta, kde dostanete v Brne dobrú kávu za dobré peniaze (v Brne max 28 Kč – haló, Shtoor, vážne 1,50€?!), nech vám je inšpiráciou magazín Cliche Brünn.