Káva v znamení da Vinciho

Ľudia kráčajúci po ulici s papierovými kelímkami Starbucks, Costa Coffee, Cafe Nero. Každý má tú svoju obľúbenú sieť, je to status a nezriedka životný štýl. Pre Londýn také príznačné. Veď tých prevádzok sú na uliciach stovky. Ale na tých istých uliciach sú aj skutočné kaviarne, kde si mochamacchilattecino s orechovým sirupom neobjednáte. Majú tam „len“ kávu.

  

  Nenápadné, dobré

Medzi sieťovými kaviarňami na rušnej Tottenham Court Road sa nachádza nárožná Tapped & Packed. Na čiernej fasáde nájdete iba veľké biele popisné číslo 114 (druhá pobočka sa nachádza na 26 Rathbone Place) . Je malý zázrak, ak sa vám podarí vo vnútri chytiť miesto. Priestor je to útly a kaviareň veľmi husto navštevovaná. Napriek industriálnemu dizajnovému poňatiu (veľmi charakteristickému pre londýnske espresso bary) pôsobí kaviareň útulne. Možno je to tým, že máte pocit, že kávu pripravujú iba pre vás. Alebo spôsobom, akým ponúkajú koláče, sendviče a šaláty – vystavené na drevených doskách, len tak. Kávu si Tapped & Packed necháva pražiť v niekoľkých lokálnych pražiarňach. Ponúkané zmesi a jednodruhové kávy sezónne obmieňa. Akým spôsobom si necháte svoj nápoj pripraviť je iba na vás, nekompetentný personál nie je v tomto prípade téma. O všetkých novinkách kaviareň informuje na svojom blogu a twitteri. Ako inak to nazvať, ak nie láskou ku káve?

Miesto, kde sa pánbožko prebúdza

Iba pár uličiek odtiaľ, v exkluzívnej štvrti Fitzrovia, sa nachádza ďalší malý skvost – Kaffeine. Majitelia aj baristi pochádzajú z Austrálie a Nového Zélandu a kávu z pražiarne Square Mile pripravujú expertne. Aj napriek jej vyššej cene je to stále dosť dobrý dôvod sem zájsť. Nakoniec, podnik je nonstop plný. Prvýkrát som videl skutočný latteart – títo ľudia by cappucino škoricou nikdy neposypali. Jeden z recenzentov na sieti Foursquare o Kaffeine napísal: „Ak existuje Boh, svoj deň určite začína kávou práve tu.“ Čo dodať?

Legenda z pivnice

Skutočnou legendou je Monmouth Coffee. Podzemie miniatúrnej prevádzky na 27 Monmouth Street v Covent Garden  je tým miestom, kde to v roku 1978 všetko začalo. O tridsať rokov neskôr otvorili svoju druhú kaviareň na tržnici Borough Market pod mostom London Bridge. Bolo jasné, že pivničnú pražiareň už prerástli. Dnes svoju kávu pražia na mieste, ktoré vzniklo prepojením troch oblúkov pod železničným mostom. A ak v prípade Monmouth Coffee hovoríme o káve, len málokto sa im v Londýne môže rovnať. Vyberajú si ju doslova vlastnoručne na plantážach v Južnej Amerike, Afrike a Ázii. Ak by ste chceli vedieť, kto konkrétne za každou z ponúkaných odrôd stojí, meno plantážnika sa dozviete z letáku, ktorý nájdete v kaviarni. V tej pôvodnej, v Covent Garden, si ľudia podávajú kľučku. Nezdržíte sa tam dlho, nie je to ani možné. Hoci stroje obsluhuje hneď niekoľko baristov, aj tak majú čo robiť, aby vyhoveli ľuďom, ktorí stoja v rade až na ulicu.

Do naha!

Keď z cirkusu nákupnej Oxford Street plnej aút, autobusov, nakupujúcich davov ľudí, kaviarenských a obchodných reťazcov zabočíte uličkou na Soho Square, budete mať pocit, že ste sa ocitli v inom svete. V jednom rohu námestíčka nájdete Nude Espresso, kaviareň, ktorá patrí k rovnomennej londýnskej pražiarni. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o espresso bar. Podobne ako všetky vyššie spomínané, aj táto kaviareň funguje na malom priestore, ktorý je zariadený sparťansky. Na tehlu ohlodané steny dopĺňajú továrenské svetlá a jednoduchý drevený nábytok. Podobne ako predošlá kaviareň, aj oni svoju kávu priamo na mieste predávajú. Keď si vyberiete spôsob prípravy, baristi vám radi odporučia vhodnú odrodu. My sme skúsili Brazíliu, pripravenú cez aeropress. Výsledkom vizuálne zaujímavej prípravy bol nápoj, pri ktorom dokážete rozoznať chuť príznačnú pre jednotlivé odrody, podobne ako pri espresse.

Aj káva môže byť show

Z úplne iného súdka je Prufrock Coffee. Ak niekto napĺňa význam slova coffee geeks (blázni do kávy), sú to určite baristi v tejto kaviarni. Založil ju Gwilym Davies, víťaz celosvetovej súťaže baristov z roku 2009. Ak chcete espresso, dostanete ho a dokonalé. Chcete ku káve aj show? Máte ju mať. My sme si dali tzv. sifónovú kávu (syphon coffee). Sediac pri nízkom pulte sme sledovali baristu, ktorý s odhodlaním malého chemika na gram presne vážil dávku našej kávy. Popri tom, ako robil ďalšie efektné úkony, meral teplomerom stúpajúcu teploty vody v banke a zachmúrene sledoval, či je všetko v poriadku. Stihol nám podať aj výklad o káve samotnej, o japonskom pôvode 150-ročnej techniky prípravy tejto kávy a o tom, aká je ideálna teplota, pri ktorej sa do nápoja dostane to najlepšie. Divadielko vskutku vydarené, výsledok nás nadchol už menej. Barista bol z nášho ignorantstva trochu sklamaný a dodal, že sa musíme nechať presvedčiť nabudúce. Prufrock Coffee predáva okrem kávy z pražiare Square Mile aj výrobky japonskej spločnosti Hario (napríklad baristami obľúbenú kanvicu Buono Kettle), či alternatívne kávovary Chemex. V „podpalubí“ kaviarne sídli škola baristov.

Veľké veci v malej izbe

The Espresso Room bola posledná zastávka môjho londýnskeho výletu. Názov kaviarne ju vystihol dokonale – je to skutočne len izbička, do ktorej sa okrem pultu s kávovarom nič iné nezmestí. Napriek tomu nechýba na žiadnom zozname top espresso barov v Londýne. V meste sa zvykne žartom hovoriť, že každý naozajstný barista v britskej metropole má austrálsky pôvod – viac či menej to potvrdzuje personál nejednej londýnskej kaviarne. Nakoniec, boli to oni, kto priniesol na ostrovy kávový nápoj Flat White, ničo ako silnejšie caffè latte. Nie je to inak ani v prípade Espresso Room. Majiteľ síce nie je rodený Austrálčan, v Melbourne ale prežil osem rokov. Kávu (opäť z pražiarne Square Mile) mi, v duchu celkovej miniatúrnosti kaviarne, pripravili do „poldecáka“. Nechýbalo jej nič. Barbora, ktorá ma v Londýne prichýlila, odišla do práce a ja späť na Slovensko.

Londýnske kaviarne sú silnou alternatívou k všadeprítomným reťazcovým hlúpostiam s logom morskej panny v zelených vlnkách. V snahe byť originálne, tak veľmi iné, to dopadlo tak, že sa všetky veľmi podobajú. Je to dobre, či zle? Je jasné, že im ide jednoducho o kávu. A, ako povedal Leonardo da Vinci (apropo, jeho výstava v National Gallery bola hlavným cieľom mojej londýnskej cesty), v jednoduchosti je tá najvyššia sofistikovanosť. 

Môj pražský „šialok“ kávy

Za všetko môžu Tata Bojs. Kluci z Hanspaulky sú pre mňa rovnaká srdcovka, ako ich mesto. Praha je pre mňa synonymom veľkomesta, života, architektúry - a kaviarní. Zameral som sa na tie, ktoré sú niečím výnimočné. Niektorí budú možno namietať, že najlepšiu kávu nájdete inde. Ale atmosféra je to, prečo sa každé z týchto miest oplatí navštíviť.

Zažeňte smäd a hlad pod Hladovou stenou

Pár zastávok električky od stanice metra Anděl sa nachádza z ulice nenápadná Café Lounge. Kaviareň je na prízemí rezidencie Hladovka (Hunger Wall Residence), ktorá dostala meno podľa torza stredovekého múra zvaného Hladová stěna. Údajne preto, lebo ju na príkaz Karla IV. postavila mestská luza, aby zistila, že na chlieb treba pracovať. Zvyšky múru možno vidieť z okna elegantnej kaviarne, kde nič neponechali náhode. Od interiéru dotiahnutého do detailu cez skvelú grafickú prezentáciu štylizujúcu sa do škótskej macintoshovskej secesie, až po ponuku. Práve menu (jeho grafické spracovanie aj obsah) sú to prvé, čo návštevníka zaujme. Listovanie v ňom je veľmi príjemný zážitok a vybrať si nie je jednoduché.  Nosným prvkom ponuky je však káva. Café Lounge si kávu necháva pražiť v pražiarni doubleshot. Espresso zmesi sezónne obmieňa a ponúka zároveň rôzne jednodruhové kávy. V mojom prípade to bola Ethiopia Shakiso. Hoci svoju kávu vedia bombasticky odprezentovať, to, čo mi priniesli na stôl až také bombastické nebolo. Kým som ju stihol odfotiť, crema sa už rozpadávala a to nikdy nie je dobré znamenie. Chcem veriť, že som len doplatil na zlú zhodu náhod. Moja druhá výhrada sa týka servisu. Ten, ako som si všimol, všetci veľmi chvália. Áno, čašník bol superúslužný. Ale všetkého s mierou.  A ja si myslím, že úslužnosť si netreba pliesť so slizkosťou. Možno ma to iba zaskočilo, pretože v dobe, keď sa čašníkovi pomaly treba ospravedlniť za objednávku, je to veľmi zriedkavý úkaz.  Do Café Lounge sa rozhodne ešte vrátim. Jedna návšteva na objavenie všetkého, čo toto šarmantné miesto ponúka, jednoducho nestačí.

Štýl je odpoveď na všetko

Iba pár krokov odtiaľ, priamo pod Mostom Légií je Café Savoy. Pri okne dve upravené štyridsiatničky rozoberali s úplnou samozrejmosťou, že syn jednej z nich sa podal na exmanžela – galeristu a tiež sa dal na umenie. Presne im je Savoy zo siete Ambiente určená. Zameranie na ľudí, ktorí majú radi štýl a nemajú hlboko do vrecka je zjavné a podniku to pristane. Pod impozantným stropom s neorenesančnou freskou v secesných kulisách pijú svoje latte macchiato a pochutnávajú si na francúzskych raňajkách. Na podobnom mieste by som očakával niečo iné, než ničím nezaujímavú kávu Danesi. Ale myslím si, že o tú v tomto prípade nejde. Dôležitejšia je atmosféra a pocit luxusu. Ako ten pocit vzniká, vám v Café Savoy ukážu cez presklené steny, aby ste mohli nakuknúť do prípravy jedál aj dezertov.

Legenda, ktorá nesklame

Café Louvre na Národní tříde je legenda. Vznikla v roku 1902 a rýchlo si medzi pražskými lokálmi vybudovala svoje meno. Bola miestom, kde sa stretávali umelci, nevynímajúc bratov Čapkovcov, či Franza Kafku. Pre svoj buržoázny charakter sa stala tŕňom v oku komunistom, v roku 1948 ju preto zatvorili. Do krásnych miestností plných denného svetla sa vrátil kaviarenský ruch až 100 rokov od jej založenia. Ak by ste v Prahe nemali zažiť žiadnu inú kaviareň, tak Louvre to všetko vynahradí. Skvelé jedlo a výborný servis sú tým, prečo je tam stále plno. Množstvo malých, ale podstatných detailov vám už pri prvej návšteve povie, že sa tam ešte chcete vrátiť. Kávu servírujú podľa viedenského strihu – s pohárom vody, na ktorom je položená lyžička. Škoda len, že je to Julius Meinl, tej ja asi nikdy neprídem na chuť. Veľké mínus  osobne vidím v tom, že v najkrajšej miestnosti kaviarne sa fajčí. V roku 2011 je to podľa mňa prežitok. Ozaj, nezabudnite si dať niektorý z úžasných zákuskov.

Štýl nie je odpoveď na všetko

Hotovým klenotom v pravom zmysle slova je Grand Café Orient. Je to totiž jediná kaviareň postavená v kubistickom slohu. Kubizmus je českým fenoménom, iba tu sa totiž uplatnil okrem výtvarného umenia aj v úžitkovom dizajne a architektúre. A dôležitým príkladom českého kubizmu je práve Dům U Černé Matky Boží architekta Josefa Gočára, na ktorého poschodí sa Grand Café Orient nachádza. Kaviareň zatvorili ešte v 20. rokoch minulého storočia, paradoxne z dôvodu nemodernosti. Po ôsmich desiatkach rokov verejnosť opäť uvidela unikátny interiér s kubistickými originálmi svietidiel, či vešiakov na kabáty. Genius loci je to, na čom táto kaviareň stojí a padá, pretože tam sa jej klady končia. Ak som mal v Café Lounge problém, že čašník bol až príliš milý, na Ovocnom trhu 19 má vrátili späť na zem. Vždy, keď som v kaviarni bol, narazil som na príšerný servis. Tentoraz to nebolo iné. Čašník si síce zapísal moju  objednávku, teda že si prosím malé espresso bez mlieka. Napriek tomu mi doniesol veľkú šálku a k nej mliečko v plastovom kelímku, o ktorom som myslel, že už je dávno v prepadlisku dejín. Nakoniec som zaň bol však vďačný, zriedil som ním tú teplú hnedú vodu, ktorá sa za chvíľu stala z údajného espressa. Grand Café Orient si vašu návštevu zaslúži, interiér je nádherný. Ak si vás však čašník všimne, urobíte lepšie, ak si objednáte čaj.

Karlínske prekvapenie

Pražské kaviarenské turné som ukončil v karlínskej kaviarni Můj šálek kávy (s anglickým názvom My Cup of Tea). A bolo to veľmi príjemné finále. Podnik, ktorý nájdete neďaleko zastávky metra Křižíkova je v porovnaní s vyššie spomenutými kaviarňami niekde úplne inde. Sympatický interiér vybavený továrenskými svetlami a vintage nábytkom je podľa prezentácie zameraný na všetkých milovníkov kávy. Jeho osadenstvo však tvorili ľudia, ktorým by boli zákazníci Café Savoy pravdepodobne na smiech. Podobne ako v Café Lounge, opäť ponuka pražiarne doubleshot a opäť Ethiopia Shakiso, tentoraz však výborná. S hustou cremou a plnou, vyváženou chuťou. Z prístupu milého personálu a ľudí, ktorí pripravovali nápoje za barom bolo vidieť, že im ide nenásilne o to, aby sa u nich ľudia cítili dobre. Čím nechcem povedať, že v ostatných prípadoch to tak nebolo. Můj šálek kávy je však sympatický v tom, že sa na nič nehrá. Svojou nevtieravou milosťou a výbornou a poctivo pripravovanou kávou  na niekoľko spôsobov si vás získa. Mňa teda určite.

Dva dni v Prahe na pozvanie kamaráta Miloša mi urobili radosť. 

Návrat do nádhernej Prahy, pár príjemných kaviarenských zážitkov, to všetko korunované perfektným koncertom Tata Bojs – mám z čoho žiť ešte nejakú dobu. Radím to aj vám,  možno  podobne ako ja odignorujete sychravú šeď za oknom.

Aj krátka návšteva poteší

 Byť tak blízko Talianska a nevrátiť sa tam aspoň na chvíľu by bol hriech. To som si stále opakoval, čím bola moja dovolenka bližšie. Z opatijskej riviéry v Chorvátsku je to do Talianska na skok. O čo ma teda ukrátilo počasie pri mori, to som si nahradil zastávkami v Benátkach a Terste.

Čo sa blyští môže byť v Benátkach pokojne zlato

Caffè Lavena

Už cesta zo záchytného parkoviska Tronchetto do srdca Benátok tamojšou lodnou „mhd“ – vaporettom – je zážitok. Unikátny zhluk palácov po oboch stranách kanála, akokeby sa vynarajúcich z mora, v kombinácii s dramatickým počasím v tú nedeľu, na návštevníka okamžite zapôsobí. Chvíľami nadobudnete pocit, že je to dobre premyslená a vygradovaná prehliadka, ktorá sa končí na impozantnom Námestí svätého Marka. Kto tam už niekedy bol, ten vie, že toto miesto možno pokojne označiť za synonymum genius loci. Možno už nie každý vie, že práve na tomto námestí sú hneď tri z najstarších kaviarní v Európe, z ktorých prvenstvo patrí Caffè Quadri, založenej v roku 1683.

Moje prvé espresso v Benátkach bolo v Caffè Lavena. Kaviareň otvorili v roku 1750. V tej dobe bola miestom, kde sa schádzali gondoliéri a takzvaní còdega, ktorí po tme sprevádzali Benátčanov na ich ceste domov po zle osvetlenom meste. Na luxusný podnik sa zmenila v 60. rokoch 19. storočia. Vtedy jej nový vlastník Carlo Lavena dal súčasné meno. Zlaté časy prišli po roku 1866, keď sa Benátky vymanili spod nadvlády rakúskej monarchie. Takpovediac denne sem chodieval Wagner, či Liszt. Aj dnes vás ohromí bohato zdobený interiér s autentickým mobiliárom a obrovským lustrom. Stojí za to postaviť sa k baru ako všetci ostatní a vychutnať si dokonalé espresso tak, ako to robievali svojho času Verdi, či D’Annunzio.

Caffè Florian

Zďaleka najznámejšou kaviarňou v meste je Caffè Florian na náprotivnej strane námestia. Pre mnohých je esenciou zašlej slávy Benátok. Už pred vstupom nadobudnete pocit, že to nie je len tak nejaká kaviareň. Čulý ruch vládne pred ňou, aj v jej vnútri, kde baristi v bielych sakách pobehujúci hore-dole vzbudzujú dojem, že si vás nikdy nemôžu všimnúť. Prepychová štukatúra nestratila za bezmála tristo rokov nič zo svojho šarmu – nie je ťažké pochopiť, prečo to tam Lord Byron či Goethe mali tak radi. Roky som sníval, že si u Floriana kúpim šálku, v ktorej tam tradične servírujú espresso. Mám ju!

Mesto kávy a kaviarní, v kulisách strednej Európy

Caffè degli Specchi

Zvláštna atmosféra, v ktorej sa miesi intenzívny pocit strednej Európy, stredomorské podnebie a nespochybniteľná talianska nátura. To je najsilnejší dojem ktorý mi ostal z Terstu. Kedysi významný prístav bol po boku Viedne, Prahy a Budapešti jednou z metropol Rakúsko-Uhorska. Nakoniec, stáročia rakúskej prítomnosti a ruka architektov Márie Terézie sú očividné. Ak ostaneme pri káve, Tersťania sú  v tejto oblasti  tradične fajnšmekri. V časoch, keď bol Terst kultúrne aj ekonomicky na vrchole, vyrastali v meste kaviarne ako huby po daždi. Mnohé z nich neprerušene fungujú dodnes. Mimochodom, čo sa kvantity týka, obyvatelia tohto mesta vypijú ročne v priemere 10 kíl kávy na hlavu, čím prevyšujú celotaliansky priemer o polovicu. Ak by sme to rozpočítali na espressá, každý Tersťan ich vypije denne štyri.

Ako som už spomínal, kaviarní, historických aj úplne súčasných, je v meste množstvo. Ja som sa v Terste zdržal iba krátko. Pôvodný itinerár síce ostal v troskách, niektoré z legendárnych lokálov som si však neodpustil. Prvým bol Caffè degli Specchi na centrálnom námestí Piazza della Unità d’Italia, dlhé roky najslávnejší v meste. Kaviareň z roku 1846 dnes ponúka tradičnú terstskú značku kávy Hausbrandt. Niet jej čo vytknúť. Secesný interiér, ktorý v roku 2000 zrekonštruovali však dostal rovnako bezpohlavnú formu, ako námestie, na ktorom sa podnik nachádza.

Caffè Tommaseo

Úplne iná atmosféra na vás dýchne v maličkom nárožnom Caffè Torinese. Kaviareň z konca prvej svetovej vojny má interiér inšpirovaný transatlantickými loďami Saturnia a Vulcanica. Vo vnútri sú iba tri či štyri stolíky – káva sa však v Taliansku aj tak pije „na stojáka“ pri bare.

Poslednou zastávkou bola najstaršia kaviareň Terstu – Caffè Tommaseo. Nádherné secesné štuky, originálne kyvadlové hodiny z roku 1839, obrovské zrkadlá dovezené z Belgicka a malé stolíky s mramorovými doskami vytvárajú čaro podniku, ktorý predstavil Tersťanom po prvýkrát zmrzlinu. Ku káve si nezabudnite dať jeden zo zákuskov, ktoré vám pripomenú Mittel-Europa tradíciu – ja som si dal štrúdľu!

  

Tentokrát to nebola „jazda po kaviarňach“, ale iba výlety s kávou na okraj. Splnený sen (Florian) aj nová skúsenosť (Terst). Navyše mi urobilo radosť to, že ešte rozumiem (a je mi rozumieť) po taliansky. Ako sa hovorí – aj krátka návšteva poteší. Potešte sa aj vy, keď budete mať cestu okolo.

Kaviarne, kde všetko hrá

-„Robooo, prečo u nás nie je aspoň jedna kaviareň takáto? U nás sa za revolúciu považuje Shtoor,“ píše mi na Google Talku kamarátka Lilit. Poposielal som jej linky na kaviarne, ktoré plánujem v Brne navštíviť a ona nechápala.

fasáda kaviarne ERA

Ťažko na túto otázku odpovedať, nechápem to ani ja. Podľa mňa je to v ľuďoch. Kto nevie čo je káva a kaviareň, ten nemá ani nároky. Nechápem, prečo niekto pôjde pod neónky do zafajčenej kóje v stupídnych nákupných centrách. Ani prečo niekto ochotne uhradí 2€ za teplú hnedú vodu. Výsledkom je to, že v centrách slovenských miest človek nájde minimum kaviarní, ktoré sú zaujímavé a aj ich ponuka je dobrá. Potom sa niet čo diviť, že sa celá Bratislava zrúti zo Shtoora. Toho Shtoora, ktorý má k dokonalosti tak ďaleko ako ja k postave Michelangelovho Dávida.

Ja mám svoje nároky ujasnené. Kamkoľvek idem, mám hotový itinerár s mapkou kaviarní, ktoré tam musím navštíviť. A s Monikou už minimálne rok dookola hudieme o tom, že potrebujeme ísť do Brna. V duchu hesla „život nie je plán“ to nečakane vyšlo.


Nádherné nedeľné ráno, krásne brnenské Hlavní nádraží. A tam čaká Monika, prestúpená vystúpením Vojtu Dyka, ktoré zažila večer predtým. Kľúčový bod nášho plánu bol jasný, hoci najmenej pravdepodobný: kaviareň ERA.


ERA: krása, ktorá vstala z mŕtvych

Ide o funkcionalistické dielo architekta Josefa Kranza, ktorý ho navrhol koncom 20. rokov 20. storočia. Zhruba od 60. rokov kaviareň chátrala. V roku 2008 sa brnenskému Studiu 19 podarilo získať peniaze na projekt na jej obnovu. Rekonštrukcia bola komplikovaná, otvorenie avizované niekoľkokrát a vždy odložené. Preto sme si s Monikou nič nesľubovali, o to prekvapenejší sme boli, keď sme dorazili na miesto. Zistili sme, že kaviareň v týchto dňoch spustila skúšobnú prevádzku na nečisto. 

schodisko strháva všetku pozornosť

Pietne zrekonštruovaná ERA na Zemědělskej 30 očarí už pri vstupe. Podobne ako mnohé iné prvorepulikové stavby (slávna Vila Tugendhat je neďaleko) je extrémne elegantná, jednoduchosťou a čistotou tvarov dychvyrážajúca. Ústredným momentom interiéru, kde ešte bolo cítiť maľovku, je úžasné točité schodisko. V súlade s dobovým originálom je aj po rekonštrukcii natreté na modro. To spolu s bielo červenými stenami, čiernym stĺpom a liatou žiarivo červenou podlahou vytvorilo pôsobivú súhru, na ktorú sa človek dokáže pozerať donekonečna.

Toľko k budove samotnej – návštevu môžem iba vrelo odporučiť. Druhá vec, na ktorej každá kaviareň stojí a padá, je servis a ponuka. Na stôl nám dorazila káva v indiferentných šálkach. Nič viac a nič menej. Na káve samej osebe určite treba ešte popracovať, mdlé espresso nebol žiadny majstrovský počin. Majstrovská nebola ani obsluha. Všetko, čo sme si objednali, nám doniesol niekto iný a nie práve profesionálne. Naše nadšenie sa tak obmedzilo na architektúru, kaviareň má čo doháňať. Koniec koncov, išlo o skúšobnú prevádzku.



Prekvapenie v suteréne kostola a Falk, ktorý si vás získa

Avia

Ďalšou zastávkou bola Avia. Tá sa nachádza v suteréne Husovho zboru od architekta Jana Víška. Je to jedna z prvých funkcionalistických stavieb v Brne a zároveň prvá sakrálna stavba v tomto architektonickom štýle. Genius loci tu opäť vytvára spomínaná elegancia 30. rokov. Reštaurácia stavila na jednoduchosť – jednoduché je tu zariadenie nábytkom TON aj skvelé stredomorské menu. My sme si z ponuky dňa dali cícerovú polievku a za tým výbornú kávu. Príjemne nenútený čašník s bosými nohami a piercingmi sa nás opýtal, či „všetko hrá“. Áno, v Avii hrá všetko.

Falk

Čakal nás Falk. Kaviareň a klub úplne odlišného razenia, než kaviarne predtým. Zariadenie tvorí množstvo krásnych kúskov historického nábytku a niekoľko secesných lustrov. Človek tam však ani chvíľu nemá pocit, že sedí v starinárstve. Cez okná prúdi množstvo svetla, môžete si tak v chládku oddýchnuť od vonkajšej horúčavy bez toho, aby ste mali pocit, že sedíte v nore. Na kávu sme chuť tentokrát nemali, dali sme si maté a domácu bublaninu. Odchádzali sme s pocitom, že je fajn nájsť miesto, ktoré sa na nič nehrá. Zjavne to nie je nič pre tých, čo hľadajú opulentné nablýskané lokály. Našťastie ani nič pre stromákov, čo fičia na bielom čaji a kofolu považujú za esenciu komercie.






Finále na Kapucínskom námestí

Tungsram

Záver patril kaviarni Tungsram. Tú som mal v merku už dlho a povedal som si, že z Brna neodídem, ak tam nevleziem. Hoci jej majiteľ Ondra Pilát tvrdí, že Brno nie je mestom kaviarní, myslím si, že by mal prísť na Slovensko a zmenil by názor. Maličký priestor o dvoch miestnostiach a piatich stoloch povýšil dizajn Martina Hrdinu na estetický počin. Ja som bol nadšený z nábytku, Monika z toho, že jej cez otvorené okná "fúkalo na labky". Doniesli nám smrťáka na spodku šálky, my sme si na pamiatku vzali pohľadnice s nádhernými fotkami kaviarne a tým sa naša jazda po kaviarňach pre tento raz skončila.

Brno nemá historické kaviarne ako Praha, či nebodaj Viedeň. O to viac sú tamojšie podniky autentické. Je ich tam mnoho, preto sa do Brna chystáme opäť. Ak hľadáte aj vy miesta, kde dostanete v Brne dobrú kávu za dobré peniaze (v Brne max 28 Kč – haló, Shtoor, vážne 1,50€?!), nech vám je inšpiráciou magazín Cliche Brünn.