Môj pražský „šialok“ kávy

Za všetko môžu Tata Bojs. Kluci z Hanspaulky sú pre mňa rovnaká srdcovka, ako ich mesto. Praha je pre mňa synonymom veľkomesta, života, architektúry - a kaviarní. Zameral som sa na tie, ktoré sú niečím výnimočné. Niektorí budú možno namietať, že najlepšiu kávu nájdete inde. Ale atmosféra je to, prečo sa každé z týchto miest oplatí navštíviť.

Zažeňte smäd a hlad pod Hladovou stenou

Pár zastávok električky od stanice metra Anděl sa nachádza z ulice nenápadná Café Lounge. Kaviareň je na prízemí rezidencie Hladovka (Hunger Wall Residence), ktorá dostala meno podľa torza stredovekého múra zvaného Hladová stěna. Údajne preto, lebo ju na príkaz Karla IV. postavila mestská luza, aby zistila, že na chlieb treba pracovať. Zvyšky múru možno vidieť z okna elegantnej kaviarne, kde nič neponechali náhode. Od interiéru dotiahnutého do detailu cez skvelú grafickú prezentáciu štylizujúcu sa do škótskej macintoshovskej secesie, až po ponuku. Práve menu (jeho grafické spracovanie aj obsah) sú to prvé, čo návštevníka zaujme. Listovanie v ňom je veľmi príjemný zážitok a vybrať si nie je jednoduché.  Nosným prvkom ponuky je však káva. Café Lounge si kávu necháva pražiť v pražiarni doubleshot. Espresso zmesi sezónne obmieňa a ponúka zároveň rôzne jednodruhové kávy. V mojom prípade to bola Ethiopia Shakiso. Hoci svoju kávu vedia bombasticky odprezentovať, to, čo mi priniesli na stôl až také bombastické nebolo. Kým som ju stihol odfotiť, crema sa už rozpadávala a to nikdy nie je dobré znamenie. Chcem veriť, že som len doplatil na zlú zhodu náhod. Moja druhá výhrada sa týka servisu. Ten, ako som si všimol, všetci veľmi chvália. Áno, čašník bol superúslužný. Ale všetkého s mierou.  A ja si myslím, že úslužnosť si netreba pliesť so slizkosťou. Možno ma to iba zaskočilo, pretože v dobe, keď sa čašníkovi pomaly treba ospravedlniť za objednávku, je to veľmi zriedkavý úkaz.  Do Café Lounge sa rozhodne ešte vrátim. Jedna návšteva na objavenie všetkého, čo toto šarmantné miesto ponúka, jednoducho nestačí.

Štýl je odpoveď na všetko

Iba pár krokov odtiaľ, priamo pod Mostom Légií je Café Savoy. Pri okne dve upravené štyridsiatničky rozoberali s úplnou samozrejmosťou, že syn jednej z nich sa podal na exmanžela – galeristu a tiež sa dal na umenie. Presne im je Savoy zo siete Ambiente určená. Zameranie na ľudí, ktorí majú radi štýl a nemajú hlboko do vrecka je zjavné a podniku to pristane. Pod impozantným stropom s neorenesančnou freskou v secesných kulisách pijú svoje latte macchiato a pochutnávajú si na francúzskych raňajkách. Na podobnom mieste by som očakával niečo iné, než ničím nezaujímavú kávu Danesi. Ale myslím si, že o tú v tomto prípade nejde. Dôležitejšia je atmosféra a pocit luxusu. Ako ten pocit vzniká, vám v Café Savoy ukážu cez presklené steny, aby ste mohli nakuknúť do prípravy jedál aj dezertov.

Legenda, ktorá nesklame

Café Louvre na Národní tříde je legenda. Vznikla v roku 1902 a rýchlo si medzi pražskými lokálmi vybudovala svoje meno. Bola miestom, kde sa stretávali umelci, nevynímajúc bratov Čapkovcov, či Franza Kafku. Pre svoj buržoázny charakter sa stala tŕňom v oku komunistom, v roku 1948 ju preto zatvorili. Do krásnych miestností plných denného svetla sa vrátil kaviarenský ruch až 100 rokov od jej založenia. Ak by ste v Prahe nemali zažiť žiadnu inú kaviareň, tak Louvre to všetko vynahradí. Skvelé jedlo a výborný servis sú tým, prečo je tam stále plno. Množstvo malých, ale podstatných detailov vám už pri prvej návšteve povie, že sa tam ešte chcete vrátiť. Kávu servírujú podľa viedenského strihu – s pohárom vody, na ktorom je položená lyžička. Škoda len, že je to Julius Meinl, tej ja asi nikdy neprídem na chuť. Veľké mínus  osobne vidím v tom, že v najkrajšej miestnosti kaviarne sa fajčí. V roku 2011 je to podľa mňa prežitok. Ozaj, nezabudnite si dať niektorý z úžasných zákuskov.

Štýl nie je odpoveď na všetko

Hotovým klenotom v pravom zmysle slova je Grand Café Orient. Je to totiž jediná kaviareň postavená v kubistickom slohu. Kubizmus je českým fenoménom, iba tu sa totiž uplatnil okrem výtvarného umenia aj v úžitkovom dizajne a architektúre. A dôležitým príkladom českého kubizmu je práve Dům U Černé Matky Boží architekta Josefa Gočára, na ktorého poschodí sa Grand Café Orient nachádza. Kaviareň zatvorili ešte v 20. rokoch minulého storočia, paradoxne z dôvodu nemodernosti. Po ôsmich desiatkach rokov verejnosť opäť uvidela unikátny interiér s kubistickými originálmi svietidiel, či vešiakov na kabáty. Genius loci je to, na čom táto kaviareň stojí a padá, pretože tam sa jej klady končia. Ak som mal v Café Lounge problém, že čašník bol až príliš milý, na Ovocnom trhu 19 má vrátili späť na zem. Vždy, keď som v kaviarni bol, narazil som na príšerný servis. Tentoraz to nebolo iné. Čašník si síce zapísal moju  objednávku, teda že si prosím malé espresso bez mlieka. Napriek tomu mi doniesol veľkú šálku a k nej mliečko v plastovom kelímku, o ktorom som myslel, že už je dávno v prepadlisku dejín. Nakoniec som zaň bol však vďačný, zriedil som ním tú teplú hnedú vodu, ktorá sa za chvíľu stala z údajného espressa. Grand Café Orient si vašu návštevu zaslúži, interiér je nádherný. Ak si vás však čašník všimne, urobíte lepšie, ak si objednáte čaj.

Karlínske prekvapenie

Pražské kaviarenské turné som ukončil v karlínskej kaviarni Můj šálek kávy (s anglickým názvom My Cup of Tea). A bolo to veľmi príjemné finále. Podnik, ktorý nájdete neďaleko zastávky metra Křižíkova je v porovnaní s vyššie spomenutými kaviarňami niekde úplne inde. Sympatický interiér vybavený továrenskými svetlami a vintage nábytkom je podľa prezentácie zameraný na všetkých milovníkov kávy. Jeho osadenstvo však tvorili ľudia, ktorým by boli zákazníci Café Savoy pravdepodobne na smiech. Podobne ako v Café Lounge, opäť ponuka pražiarne doubleshot a opäť Ethiopia Shakiso, tentoraz však výborná. S hustou cremou a plnou, vyváženou chuťou. Z prístupu milého personálu a ľudí, ktorí pripravovali nápoje za barom bolo vidieť, že im ide nenásilne o to, aby sa u nich ľudia cítili dobre. Čím nechcem povedať, že v ostatných prípadoch to tak nebolo. Můj šálek kávy je však sympatický v tom, že sa na nič nehrá. Svojou nevtieravou milosťou a výbornou a poctivo pripravovanou kávou  na niekoľko spôsobov si vás získa. Mňa teda určite.

Dva dni v Prahe na pozvanie kamaráta Miloša mi urobili radosť. 

Návrat do nádhernej Prahy, pár príjemných kaviarenských zážitkov, to všetko korunované perfektným koncertom Tata Bojs – mám z čoho žiť ešte nejakú dobu. Radím to aj vám,  možno  podobne ako ja odignorujete sychravú šeď za oknom.