Vinohradský (kávový) trojuholník

Ako huby po daždi! To mi napadlo, keď som si opäť raz prečítal správu o tom, že v Prahe otvárajú ďalšiu kaviareň s ambíciou robiť dobrú kávu. Na zahraničných mestách sa mi vždy páčilo, že jednotlivé štvrte sú ako malé mestá – žijú si vlastným životom a ich obyvatelia sa s nimi identifikujú. Preto som to tentoraz v Prahe poňal iba lokálne, konkrétne na Vinohradoch. Vybral som si tri miesta, každé iné, každé so skvelou kávou.

Kaviareň upražená tak akurát

Kavárna Pražírna. Už názov hovorí sám za seba – kaviareň, ktorá si praží vlastnú kávu nájdete na Lublaňskej ulici, neďaleko zastávky metra I. P. Pavlova. Zídete po pár schodíkoch a ocitnete sa v zaklenutých priestoroch z červených tehál. To nemusí vyhovovať každému, najmä tým, ktorí ku káve ocenia aj denné svetlo. Fakt je ten, že v porovnaní s promo fotkami z FB som kaviareň takmer nespoznal. Ale to je, nakoniec, ich účel, však? Keď som tam prišiel ja, pri bare sedela pani majiteľka Vanda Zumrová a za barom pripravoval kávu barista Zdeněk Smrčka. Objednal som si espresso, ktoré bolo v tom čase z jednodruhovej Guatemaly Los Volcanes. V Pražírne svoju kávu pražia svetlejšie, preto v nej jasne cítite ovocnú aciditu, presne tak, ako sa píše v lístku, ktorý vám prinesú. Mňa zaujali aj poháre na vodu – odrezané spodky fliaš od vína chcem asi aj domov! Espresso pripravujú na stroji La Marzocco GB5 a kávu naň melú v mlynčeku Malkönig K30. Tým sa ale pole možností zďaleka nekončí – kto má rád filtrovanú kávu, má na výber Chemex, Drip Hario V60 a Aeropress. Pre tieto spôsoby prípravy si tu pražia kávu ešte o čosi svetlejšie a melú ju na mlynčeku Anfim. Čerstvo napraženú kávu si tu môžete, pochopiteľne, kúpiť  a nechať si ju aj pomlieť. Moja výhrada smeruje ku komunikatívnosti obsluhujúceho personálu. Keď som sa čašníčky opýtal na kávu, odkázala na ma ponukový lístok, alebo priamo na bar. Tam mi už ale pani majiteľka ochotne odpovedala na všetko, čo som chcel vedieť.

„Keď už, tak najlepšie, ako sa dá“

Pár ulíc odtiaľ, tentoraz pri zastávke metra Náměstí míru, si svoju kaviareň Mezi zrnky otvorila sympatická Jitka Tilšerová. Kaviarnička pozostávajúca z jedného štvorcového priestoru, v ktorom je pár stolov, pár vysokých stoličiek pod oknom a bar, je očarujúca. Svojím minimalizmom mi pripomenula londýnske alebo belgické kaviarne. Jitka si ale podľa svojich slov všetko naplánovala a vymyslela sama a za inšpiráciou nikam necestovala. Mezi zrnky je jednoduchá, ale nič jej nechýba. A najmä – nerobí kompromisy. Baru dominuje opäť La Marzocco GB5 a v mlynčeku Anfim Super Caimano tu melú kávu od doubleshotu. V marci, keď som tam bol, som zastihol posledný deň zimného blendu Tam Dem, dnes už pripravujú jarnú espresso zmes. Čoskoro plánujú pripravovať vybrané jednodruhové kávy na aeropresse a časom ešte nejakou ďalšou alternatívnou metódou. „Keď som sa rozhodla, že do toho idem, chcela som, aby to bolo v rámci možností čo najlepšie,“ odpovedá majiteľka na otázku, prečo sa rozhodla s Mezi zrnky vybrať práve týmto smerom. Mať kaviareň totiž podľa Jitkiných slov nebol jej odveký sen. Slováka tieto slová zaskočia – otvárať si podnik s tým, že mi nejde v prvom rade o biznis, ale o kvalitu, to je u nás zriedkavý jav. Jitka Tilšerová evidentne uvažuje inak a to aj v českom kontexte. Na bare je totiž vodovodný kohútik. Z neho si môžete dopustiť vodu do pohára, koľko vám hrdlo ráči.  V krajine, kde je  slovo kohoutková zaklínadlom, je to vtipný a sympatický moment. Konceptov, ako je Mezi zrnky, by malo byť podľa môjho názoru čoraz viac. Namiesto stupídnych reťazcov, ktoré do potlačených papierových kelímkov robia pollitrovú teplú hnedú vodu s mliekom. A, čo je horšie, ktoré niektorí považujú za súčasť svojho životného štýlu.

Dialóg štýlu a kvality v Monoloku

Prejdite ešte pár krokov a ocitnete sa na Moravskej ulici. Na čísle 18 uvidíte elegantný chrómovaný nápis Monolok. Tak sa volá posledná zastávka dnešného kávového / kaviarenského výletu. Toto miesto je dôkazom, že kvalitnú kávu dostanete aj v kaviarňach, ktoré nie sú za každú cenu „alternatívne“. Nemusí to byť dúpä hipsterov, barista nemusí mať vykrútené fúzy a „ironické“ tetovanie na paži a miesto môže byť elegantné a chic. Lebo taký je Monolok. Štýlovo čistý interiér od Adama  a Michaela Havlíkovcov z RAM Projekt ma dostal okamžite a moje estétsko-márnivé ja priadlo ako mačka. Sadnite si k jednému z dubových stolov v prednej miestnosti zaliatej denným svetlom a iba sledujte bzukot okolo. Na bare tróni do tretice La Marzocco GB5, opäť mlynček Malkönig K30 a doplnkový Malkönig Home Vario. V Monoloku pripravujú – a bezchybne – vlastný blend Monolok. Pre kaviareň zmes praží Coffee Source a je zložená z polovice

Hondurasu, 35% Brazílie a 15% Nikaraguy. Každý týždeň zároveň obmieňajú ponuku jednodruhových výberových káv z českých pražiarní. Okrem espressa si tu môžete vychutnať aj kávu pripravenú cez Hario V60 alebo na vacuum pote. A ak by vás prepadol hlad, neváhajte si vybrať z toho elegantného lístka. Ja som mal výborný hovädzí burger s chedarom, dresingom chipotles a avokádom a spokojne som sa odgúľal.

Keď som schádzal dolu Václavákom, hovoril som si, kedy niečo také zažijem u nás? Tie kaviarne nemusia byť hneď tri vedľa seba. Stačí mi jedna!









Aby som nezabudol, do Prahy som prišiel najmä za Jessie Ware. Spôsob, akým sa zmocnila paláca Akropolis nás nadchol (však Miloš & Miša?)!

Hallo Wien!

Coffee Pirates

Február. Strašná zima, vetrisko, sneh.  To boli moje prvé dojmy, keď som vystúpil na viedenskej stanici Simmering. Ten výlet som plánoval od neviemkedy a toto je ono? Výborne, Robo, fakt. Plus ma tam mala čakať Monika (tá Monika z premiérového blogu Čiernej kávy z Brna). Ale jej nikde. To sa ten viedenský beh po espresso baroch dobre začína, hovorím si.  Ale zlé začiatky mávajú dobré konce.

Keď som sa konečne našiel so svojou sparingpartnerkou, mohli sme ísť hľadať alternatívu k tomu, čo väčšina pozná pod názvom „viedenská kávová kultúra“. Schválne, čo vám napadne ako prvé? Veľké secesné kaviarne? Brauner alebo Mélange, čašníci v livreji a páni fajčiaci čítajúc Der Standard na takom tom drevenom držiaku. O káve samotnej nemá veľmi zmysel sa baviť. Je to väčšinou vodnatý nápoj, ktorého chuť treba preraziť niečím iným. Viedeň ale ponúka aj úplne iné kávové zážitky. Treba sa za nimi vybrať k univerzite. Naša prvá zastávka bola v Coffee Pirates.

Forma dobrá, káva má čo doháňať

Nárožná kaviareň na Spitalgasse je plná svetla. Dominuje jej veľký spoločný stôl, kde môžete sedieť s ďalšími ľuďmi. Príjemný interiér s ľahko hipsterským ladením poteší niekoľkými zaujímavými nápadmi. Napríklad, toalety sú celé natreté čiernou tabuľovou farbou. Môžete si zobrať kriedu a čokoľvek tam napísať. Jeden z nápisov znel: „Das leben ist zu Kurz für schlechten Kaffee!“, teda „Život je prikrátky na zlú kávu.“ Presne tak, to by si mali v Coffee Pirates opakovať ako mantru. Na bare tróni skutočne krásny stroj Spirit od dánskeho výrobcu Kees van der Westen. Majú aj dva mlynčeky - Mazzer Super Jolly a Mahlkönig Vario. K ich káve si môžete prečítať zaujímavé detaily. Je svetlo pražená, ide o ich vlastný PiratesBlend No. 4 zložený z Etiópie Yirgacheffe, Guatemaly SHB a Brazílie Cerrado. Dočítate sa aj, že espresso vás presvedčí rozvinutými ovocnými tónmi a komplexnejším, silnejším čokoládovým a orieškovým telom. Ale nepresvedčí. Teda nás nie. Pripravoval nám ho sám pán majiteľ, ale už kým sme prišli k stolu, crema sa začala rozpadať a z vyššie popísaných chutí nebolo cítiť nič. Len mdlá, ničím nezaujímavá, priemerná šálka kávy. Škoda. Forma víťazí nad kvalitou a to ja nemám rád.

Veronika & Jirka, CaffèCouture

U Veroniky a Jirku platíte, koľko chcete

Iba o uličku ďalej, trošku zašitá, je kaviareň People on Caffeine alebo POC. Žiaľ, v čase, keď sme tam boli my, mali dovolenku. Počul som na ňu len samé chvály a čas od času tam majú kávu aj z antverpského Caffènation, o ktorom na Čiernej káve bola reč pred rokom.  Ak však pôjdete ďalej, na Garnissongasse nájdete CaffèCouture. Na ich stránke sa dočítate, že ide o showroom a  experimentálny espresso bar, kávové laboratórium a predajňu. Otvoril si ho veľmi sympatický pár – Slovenka z Prievidze Veronika a Viedenčan českého pôvodu Jirka/Georg. Georg Branny nie je len kávový nadšenec, ale aj skúsený barista. V Rakúsku pozbieral ocenenia ako barista, šampión v latte arte alebo cup tastingu.  

Umiestnil sa aj na viacerých svetových šampionátoch. Už len preto si táto kaviareň zaslúži vašu pozornosť. Priestor je veľmi minimalistický, takmer všetok nábytok je z bielo natretých paliet. Kávu vám pripravia na trojpákovom La Marzocco Strada EP a melú ju na troch mlynčekoch - Mazzer Robur, Marco Überboiler, Übergrinder. Nám Veronika pripravila Guatemala Carmona Cup of exellence, ktorá mala mať opäť ovocnú chuť a decentnú aciditu. Žiaľ, bolo to trochu sklamanie. Crema opäť opadla veľmi rýchlo a v chuti síce bolo cítiť svetlé praženie, ale nič viac. Škoda, chcem veriť, že to bola výnimka potvrdzujúca pravidlo. K Jirkovi a Veronike sa napriek tomu choďte pozrieť. Čoskoro si plánujú kávu pražiť sami. Pri plánovaní návštevy sa ale riaďte univerzitným rytmom. Predsa len, ich hlavnou klientelou sú študenti. Keď zatvára univerzita, zatvára aj CaffèCouture. A ešte jedna zaujímavosť: za kávu tu platíte toľko, koľko sami uznáte za vhodné. Sympatické.

Kaffeemodul nevynechať!

Ako som spomínal v úvode, to najlepšie na záver. Keď si už Monika išla po svojom, ja som sa ešte hnusnou snežno-soľnou pľačkanicou predral do Kaffeemodul na Josefstädter Straße. Stálo to za to. Mikrokaviarnička – v zásade iba bar so strojom a mlynčekmi  a jedna lavička – je plná veľkých vecí. Otvorili si ju dvaja baristi, Boris a Johannes. Druhý z nich mi pripravil najlepšiu kávu vo Viedni a zároveň najlepšiu za veľmi dlhý čas. Espresso pripravujú na La Marzocco Strada EP a kávu naň melú na Mahlkönig K30 Twin. Pre filtrovanú kávu majú Mahlkönig Tanzania. (Pre úplnosť chcem dodať, že viacero spôsobov prípravy kávy – filter, syphon, chemex – ponúkali aj vyššie spomínané kaviarne). V čase, keď som tam bol ja, mali na mlynčekoch Brazíliu Sitio Canaã z berlínskeho Five Elephant Coffee. Ovocná svetlo pražená káva, plná chuť, ktorú si jednoducho užívate. Na druhom mlynčeku mali vlastný blend od tiež nemeckého Quijote Kaffee, ktorého je Kaffeemodul distribútorom. Ten ma však až tak neoslovil. Na tom maličkom priestore sa za ten čas (vypil som tam 4 espressá – a neporazilo ma) premlel dav ľudí mnohých národností. (V rožku pri bare sedel obézny pán, ktorý s nimi všetkými plynule konverzoval v angličtine, nemčine, francúzštine a španielčine. Po slovensky nevedel.) Často počúvam argument, že svetlo pražená káva v našich končinách nemá šancu na úspech, našinec ju nevypije, lebo je kyslá. To, že nemožno generalizovať, dokazuje aj kamarát Maroš (ktorý ma počas viedenského dobrodružstva veľkodušne prichýlil). Podobnú kávu pil v Kaffeemodul premiérovo – a chutila mu. Čo dodať? Kaffeemodul je bod, ktorý na takzvanej viedendskej Independent Coffee Map nevynechajte.

The Vienna
Independent Coffee Map

Viedenské kaviarne, teda tie alternatívne, spája najmä nadšenie ich majiteľov/baristov. Všetci sú milí a ochotní, radi sa porozprávajú a poradia, ženie ich snaha zlepšovať sa. Klasická viedenská kávová kultúra nemá štandardom až tak ďaleko od tej slovenskej. Napriek tomu tam možno nájsť ostrovčeky alternatívy. Choďte ich navštíviť aj vy, aj toto je tvár krásavice na Dunaji. 

Viac fotografií nájdete na facebookovej stránke Čiernej kávy.