Pražský kávový mág Karel Kulík

Dne 26. října t. r. dožívá se svých sedmdesátin známý pražský velkoobchodník pan Karel Kulík. Kdo z Pražanů neznal by jeho jména, pojícího se nedělitelně s představou nejužívanějšího nápoje k snídani připravovaného, kávě? Vždyť Kulíkova káva vybojovala si přístup k srdci nejen našich hospodyněk, ale i k labužnickému ústrojí zástupců silnějšího pohlaví. A tak přinášíme našim čtenářům několik zpráv o muži nejen v obchodních kruzích, ale i u našich hospodyněk váženém.

Karel Kulík, průkopník, zakladatel a propagátor odborných obchodů kávou, narodil se r. 1861 v Plzni. Osamostatniv se již v jinošském věku, otevřel si v Plzni kupecký krám. V oné době nebylo kupeckých prodejen v oné úpravě, jíž se honosí moderní krámy dneška. Kdysi v zapomenutých starých dobách vymyslil si jakýsi neznámý kupec za odznak obchodu homoli cukru a šňůru citronů a pod tímto ustáleným vývěsem obhospodařovala svůj kupecký krámek celá generace kupců. Toto tradiční uspořádání kupeckého krámu přecházelo pak z pokolení na pokolení a dnes můžeme je spatřiti již jako raritu ještě v museu a na rytinách starých obrázků. A v tomto prostředí vyrostl i náš jubilant. Ačkoli se mu v Plzni dařilo dobře, takže brzy poté otevřel tamtéž i druhý krám, přece jeho průbojnost pohání ho vpřed, nutí ho k dalšímu podnikání. A tak po několika letech samostatnosti setkáváme se s ním již v Praze, kam se trvale přestěhoval, otevřev prvý obchod ve velkém měřítku již vedený na hlavní třídě pražského předměstí.

Že Karel Kulík nedal se spoutati tradicí ostatních krámů, ale neustále přemýšlel o zdokonalení a nových formách obchodního podnikání, dokázal r. 1899, překvapiv pražskou veřejnost toho času naprostou novinkou: otevírá na Ovocném trhu odborný obchod kávou. Tak položil základ k provádění specialisace nejen ve svém, ale i jiných oborech.

Kulíkův obchod kávou brzy se stal vyhledávaným pramenem nákupu dobré kávy. Prodej byl podporován i praktickým vyřešením úpravy nové prodejny. 

Kulíkův obchod kávou brzy se stal vyhledávaným pramenem nákupu dobré kávy. Prodej byl podporován i praktickým vyřešením úpravy nové prodejny. Bylo by nevděčné nevzpomenouti zásluh jubilanta jakožto prvého uživatele praktických nádob k úschově kávy, které si dal dle svých nákresů zhotoviti. Dnes, kdy moderní kupecký nebo odborný obchod považuje kávoměry za samozřejmý doplněk svého moderního zařízení, málokdo již vzpomene, že to byl právě Kulík, jemuž nová generace vděčí za tyto praktické nádoby.

Foto: Barbora Šlosarová

S jménem Kulíkovým spojena je i doba prvého soustavného a úspěšného používaní tiskové reklamy k podpoře prodeje jeho zboží. Před třiceti lety bylo jen málo jednotlivců v oboru potravinářském, kteří by dovedli oceniti prospěšnost reklamy ovlivňující široké vrstvy a zúrodňující půdu obchodního podnikání, jako náš jubilant, který známost svého jména vděčí v neposlední řadě i rotačním strojům denního tisku. Tak stala se Kulíkova káva v poměrně krátké době známou nejen v Praze, ale i ve všech krajích českého venkova.

Karel Kulík dovedl svým obchodům, budovaným vždy na basi solidnosti, zjednati největšího rozšíření, vypracovav se v nejlepšího znalce kávy, jehož vynikající odborné znalosti všeobecně byly uznávány. S Kulíkovým jménem bude vždy spojena představa vynikajícího úsilí pevné vůle, přičinlivosti, širokého rozhledu a podnikavosti, kteréžto vlastnosti jedině přivádějí jednotlivce k vytčeným cílům. 

Článok spolu s fotografiou K. Kulíka bol uverejnený v časopise Jas  č. 41 z roku 1931. Druhá fotografia nie je dobová, pochádza z roku 2015. Do čias Prvej republiky vás však prenesie svojou atmosférou. Je súčasťou skvelého blogu HerbstVintage. 

Oslo roast

Apríl 2004, Ålesund, Nórsko. S Christopherom, u ktorého som na návšteve v rámci slovensko-nórskeho študentského projektu, pozeráme film Jeg er Dina. Jeho mama nám doniesla palacinky so smotanou a termosku s filtrovanou kávou. Prvýkrát som pil kávu bez mlieka a cukru. Kyslá. Ešte veľakrát som si na to neskôr spomenul.

Apríl 2012, Oslo, Nórsko. S Christopherom, ktorého vidím prvýkrát po ôsmich rokoch, sedíme v kaviarni pár ulíc nad kráľovským palácom. Pijem espresso a spoznávam význam označenia Oslo roast. Kyslé. Výborné. Ešte si určite veľakrát spomeniem.

Keď lietadlo zosadalo v Osle, nevedel som, čo čakať. V žiadnom ohľade. V tejto krajine som bol naposledy ako gymnazista. Mnohé spomienky sú zidealizované – ešte dnes si dokážem vybaviť tú eufóriu. Bol to iný svet. Iná príroda, iní ľudia, iné myslenie. Svojich kamarátov, s ktorými som aj po rokoch v kontakte, Runu a Christophera, som odvtedy nestretol. O severskej káve som čítal len toľko, že je úplne iná, než hocikde inde a že v Osle sú jedny z najlepších kaviarní sveta založené najlepšími baristami sveta. A ešte, že je tam draho.

Prvé stretnutie

Zobudil som sa vo štvrti Briskeby. Rezidenčná štvrť v okolí kráľovského paláca s domami z prelomu 19. a 20. storočia a ambasádami v nich. S obrovskou mierou nadsázky to tam pripomína bratislavské Palisády. Iba Briskeby nevyzerá ako kulisa z vojnového filmu. Pár krokov od miesta, kde býva Christopher, sa nachádza Mocca Kaffebar & Brenneri. Usadili sme sa k veľkému oknu. On si dal cortado a ja espresso z čerstvo upraženej arabicy odrody Geisha z kolumbijskej plantáže Cerro Azul. To bolo moje prvé stretnutie s kávou praženou osloským spôsobom – výrazne kyslejšia, ovocná, takmer nechutí ako káva.

A teraz malý exkurz. Iste viete, že stupňov praženia kávy je niekoľko. V skratke: svetlé praženie dodá káve väčšiu aciditu, odhalí jej prirodzenú arómu, ktorá vám pripomenie všeličo od ovocných, kvetných, cez čokoládové a orieškové chute. Tento typ praženia nemilosrdne odhalí akékoľvek defekty zŕn. Ak má káva chutiť dobre, musí byť prvotriedna. Keď kávu pražíte dlhšie, ide o stredné praženie. Karamelizačný proces jej dodá sladšiu chuť. Acidita je potlačená, alebo sa stratí úplne. Chuť kávy sa zmení a odhalíte v nej tóny čiernych ríbezlí, černíc alebo višní. Ešte dlhí čas praženia, príznačný pre takzvané tmavé praženie, spôsobí, že zrná veľmi stmavnú. Ich povrch obalí olej, ktorý je nositeľom prirodzenej arómy a sladkosti kávy. Tento olej môže na vzduchu rýchlo zoxidovať a tým zapríčiniť, že káva zhorkne. Pre tento typ praženia je typické, že prirodzenú chuť kávy prekryje dymová, spálená chuť. Navyše, tmavým pražením možno zakryť nedostatky zŕn. Všeobecne možno povedať, že čím viac na sever idete, tým svetlejšie praženie prevláda. To znamená, že v Škandinávii kávu pražia najsvetlejšie a v Osle najsvetlejšie zo všetkých. To je ten povestný Oslo roast. Ako som spomínal vyššie, svetlé praženie vyžaduje prvotriednu kávu a na tú si v nórskej metropole potrpia stopercentne.

Mocca, (spolu so svojou staršou sestrou Javou, o ktorej ešte bude reč) je jednou z vlajkových lodí pražiarne Kaffa. Obe kaviarne aj pražiareň patria Robertovi W. Thorensenovi, víťazovi svetovej súťaže baristov z roku 2000. Malej presvetlenej kaviarni dominuje pražička – Mocca bola dlho jediným miestom v Nórsku, kde ste videli praženie a varenie kávy naraz. Tak, ako je to v mnohých kaviarňach v Británii a v Belgicku (ale ani u našich českých susedov to už nie je problém), aj tu vám kávu pripravia spôsobom, aký si vyberiete – máte chuť na espresso, aeropress, V60 alebo syphon? Keď vyjdete z kaviarne, hneď vedľa je showroom pražiarne Kaffa.

Tu hniezdi tradícia

V centre Osla, pár krokov od parlamentu, Národnej galérie ale aj súdu, kde v čase mojej návštevy vypovedal masový vrah Anders Breivik, sa nachádza skvost. Na prízemí brutalistickej budovy, v kaviarni menom Fuglen (Vták) varia kávu nepretržite od roku 1963. Na ich webe sa dočítate, že steny tu „vyžarujú históriu a identitu“ a je to tak. Vkročíte sem a ocitnete sa v polovici minulého storočia, zlatej ére škandinávskeho dizajnu. Interiér sa od otvorenia v podstate nezmenil a tým sa kaviareň mení aj na showroom – v podstate každý z ikonických kúskov okolo vás je na predaj. Nie je to iba pastva pre oči, rovnako do detailov tu pristupujú aj ku káve. Ide o výber štyroch osloských pražiarní - Kaffa, Solberg & Hansen, Supreme Roast Works a Tim Wendelboe. Navyše, epresso je tu na pomery extrémne drahého hlavného mesta za prijateľnú cenu. Blízkosť právnickej fakulty (a teda aj klientely) ju stlačila na 15 nórskych korún, teda 2€. Inde v meste pod 24 NOK, teda vyše 3€ za espresso nepôjdete. Ak by ste sa vo Fuglene zasedeli, večer sa mení na uznávaný koktejlový bar. Dizajn, káva a drinky – to znie ako kombinácia snov, nie?

Miesto, ktoré dalo nórskej káve tvár

Java Espressobar & Kaffeforretning, staršia sestra Moccy, sa nachádza na kopci, pod ktorým stojí vládna budova, od vlaňajších teroristických útokov zakrytá bielou plachtou. Keď Javu otvorili, čoskoro sa stala vo štvrti Bislett aj v celom Osle pojmom. Tým je dodnes – ľudia si na presklených dverách bez akéhokoľvek nápisu podávajú kľučku. Veľkorysý priestor, ktorému dominuje niekoľko obrovských lámp na pozadí zelenej mozaiky, pôsobí pomerne neosobne. Miestni to však zrejme vnímajú inak. Ako som tak sedel, popíjajúc espresso, sledoval som ľudí. Napríklad otca s dieťaťom na kolenách. Vtedy som si uvedomil, čo nórske kaviarne odlišuje od mnohých tých, v ktorých som bol predtým. Tu do nich chodia úplne obyčajní ľudia. Kvalitná káva tu nepečatí štýl, alebo status, nie je vecou elít a baristi sa netvária, že ich úloha je prinajmenšom rovnako zodpovedná ako riadiť jadrovú elektráreň. Tim Wendelboe, s ktorým sa o chvíľu stretnete, povedal, že severská káva je aj preto taká dobrá, lebo ľudia ju vyžadujú. Naučili sa ju spoznať, preto majú nároky. Preto sa pre svoju kávu po ceste zastaví mamička s kočíkom, aj dôchodkyňa na prechádzke s čivavou. A tak to má byť.

 

Ľudia chcú dobrú kávu. To bude asi dôvodom, prečo v Nórsku existuje jediný Starbucks a prečo ho otvorili práve na letisku. Aj kaviarenské reťazce tu totiž vyzerajú inak. Dôkazom je sieť Stockfleths. Má sedem pobočiek a vďaka spoluvlastníctvu pražiarňou Solberg & Hansen aj prístup k najlepším kávam sveta. Práve tu začali svoju kariéru traja nórski baristickí šampióni.

Na káve u majstra

Jedným z nich bol aj Tim Wendelboe, svetový šampión v súťaži baristov z roku 2004 a svetový šampión v degustovaní kávy, takzvanom cup-tastingu, z roku 2005. Pred piatimi rokmi si vo východnej časti mesta, Grünerløkka, iba pár krokov od miesta, kde býva moja kamarátka Runa, otvoril svoju vlastnú kaviareň a mikropražiareň. V jednom z rozhovorov povedal, že jeho ambíciou je byť najlepší na svete. Svojmu biznisu sa venuje naplno, preto je možné ho v jeho maličkej kaviarni zastihnúť takmer vždy. Keď som kráčal po námestí Olaf Ryes plass smerom k nárožnej kaviarni, nevedel som, čo čakať. Tima Wendelboa predchádza impozantná povesť. Ale Christopherov spolubývajúci mi ráno hovoril, že Wendelboe je idiot! Fakt, že pomenoval kaviareň po sebe, tomu celkom nahráva, pomyslel som si. Napriek tomu, keď som vošiel dnu a za pultom videl okuliarnatú baristku, nie jeho, mrzelo ma to. Tak som sa teda postavil do radu, ktorý sa tiahol až takmer k dverám. Obzeral som si maličkú miestnosť a našiel tam svoj mlynček – malé plus pre Tima. Keď som si odniesol svoje espresso z brazílskej kávy Sitio Canaa, prisadol som si k mamičke pri jednom z dvoch stolíkov. Čokoládová a ovocná chuť, ktorú som si nikdy predtým v káve neuvedomil, bola ďalšie plus. V jednom z regálov som si všimol jeho knihu – Coffee with Tim Wendelboe. Začal som si v nej listovať a prečítal som si úvod. O tom ako sa z 19-ročného arogantného spratka (aha, tak preto ten idiot) stal barista v Stockfleths a neskôr svetový šampión.  Zdvihol som pohľad a vidím ako z pražiarne vychádza on – Tim Wendelboe. Knihu som zatvoril a bez rozmýšľania vykročil za ním. Napísal mi venovanie do knihy a pozdrav pre vás. Opýtal sa ma „Are you a coffee nerd?“. „Kind of.“  Bol sympatický a nie je to idiot. Stačí si prečítať jeho knihu. Napísal ju veľmi prístupne, zrozumiteľne, ľudsky. Pre laikov aj znalcov. Tim Wendelboe sa netvári ako majster sveta, on ním je.

Keď lietadlo vzlietalo a podo mnou ostalo mesto v Osloskom fjorde, uvedomil  som si viacero vecí. Misia bola splnená:  Stretnutie s kamarátmi po ôsmich rokoch mi všeličo pripomenulo a všeličo ma naučilo.  Ochutnal som jedny z najlepších káv sveta a bez preháňania tie najlepšie, o akých som na tomto blogu písal. Plus som natočil materiál pre svoju reportáž o tom, ako Nóri vnímajú proces s Breivikom. Dospel som k záveru, že navonok rozdiel medzi Slovákmi a Nórmi už nie je taký obrovský, ako v roku 2004. Nech si hovorí kto chce, čo chce, bez EÚ by to tak nebolo. To, čo sa musí zmeniť, je naše myslenie . V Nórsku vidieť pokoru. V tom, ako sa vyrovnávajú s národnou tragédiou, v tom, že si vážia, čo majú a že nič neberú ako samozrejmosť.  Keď má niekde byť jedna z najlepších káv sveta, tak je iba logické, že tým miestom je Oslo.

Ak chcete vedieť o severskej kávovej kultúre viac, kliknite sem. Soundtrack k tomuto blogu: Susanne Sundfør: White Foxes

Flámsko, tam je káva doma.

Keď som si pred cestou do Bruselu písal s Robom Berghmansom, antverpským kaviarnikom a baristom, na záver svojho mailu napísal:  „Brusel – tam je iba jeden dobrý espresso bar. Gent má dva. Antverpy? Plno!“ Vtedy som tomu nerozumel, dnes už áno.

Brusel? Pokojne preskočiť.

Mal to byť blog o dobrej káve v Bruseli. Kto očakával, že nájde odpoveď na to, či vôbec existuje, môže prestať čítať. Hľadal som, ale márne. Jeden, či dva pokusy ma odradili a tak som ku kaviarni, ktorú mal na mysli Rob, ani nedošiel. Moja prvá dobrá káva ma čakala v Gente.

Gent je krásny. Z veľkého, rušného a anonymného Bruselu sa dostanete za chvíľu do malebného flámskeho mestečka. No, mestečka... má toľko obyvateľov ako Košice. Jeho podmanivé historické centrum si vás získa okamžite. Stredoveké panorámy, kam oko pozrie a za múrmi, kde oko nedovidí, sú ukryté poklady. Ulice a uličky si priam žiadajú, aby ste ich preskúmali a našli tam Café Labath. Prvé dokonalé espresso, pripravené na nádhernom stroji La Marzocco a tiež prvé stretnutie s belgickými hipstermi. Ak som v úvode spomínal rozdiel medzi Bruselom a zvyškom sveta, tu to bolo jasne vidieť. Opýtali sme sa na kávu. Baristka Valentine si k nám ochotne sadla, povedala nám, že ju pražia v Antverpách (o ktorých ešte bude reč) a keď sme sa opýtali, kde sa dá dobre najesť, poslala nás ku kamarátke. A poslala nás dobre!

Keď ti radia, počúvaj

Po výbornom maltskom obede vo Villa Bardon na námestíčku Sluizeken sme zabočili  o jeden dom vedľa, do Simon Says. Ako nám povedali už skôr (v Gente sa totiž každý s každým pozná), „káva nič moc, ale je to tam veľmi milé“. Sám by som nenašiel vhodnejšie slová. Hipsterský pocit ešte o level intenzívnejší, káva značky Hoorens nebola nič, čo by stálo za zmienku. Teória dobrá, skutek utek´. Všetko ostatné však bolo do detailu „vychytané“. Skvelý interiér a ako bonus, na wécku vodovodný kohútik v tvare jelenčeka. Túlalo sa tam obézne mačisko. Nedivím sa mu, aj mne by tam bolo dobre.

Tým druhým dobrým espresso barom v Gente mal Rob Berghmans na mysli kaviareň Barista. Nachádza sa na rohu ulíc  Brabantdam a Vlaanderenstraat v samom srdci mesta. Cez obrovitánske výkladné sklo je možné vidieť celú kaviareň. A keď si do toho „výkladu“ sadnete, môžete nerušene, ako dlho len chcete, sledovať ulicu. A ak sa práve chystáte kúpiť si auto, ako Lucia, ktorá bola so mnou, môžete rad radom hľadať pre a proti jednotlivých vozidiel, ktoré sa vám mihajú pred očami. Popri tom si vychutnáte kávu poctivej značky Viva Sara. Nebolo čo vytknúť, pripravuje ju totiž prvá víťazka belgickej súťaže baristov. Príjemná bodka na záver gentského výletu.

Jedna káva, jeden národ - Caffènation

 

Antverpy sú veľkomesto. Patrí k nim veľa rôznych ľudí, ruch, turizmus, Rembrandt, obchody, reštaurácie a kaviarne. Zrejme to tak malo byť, že v Antverpách, belgickej Mekke dobrej kávy, som jej vypil najmenej. Je tu jedno veľké ALE – aj keby som už inde v Belgicku nemal piť kávu, tak návšteva Caffènation stála za to. Absolútny vrchol hipsterstva. Jednoprevodové bicykle, bizarné účesy, fúzy, kárované košele, obuv po prababke a ironické tetovania, to všetko pečatí silno nonkonformnú atmosféru tohto miesta. Tak to zrejme sám Rob Berghmans chce. Výkladná skriňa jeho pražiarne s tou najfajnovejšou kávou, za ktorou on sám chodí sveta kraj. Ak sa vám v nabitej kaviarni podarí chytiť si miesto, je to prvý pozitívny moment . My sme sa naskytli v epicentre diania - rovno pri bare, oproti stroju La Marzocco, ktorý sa ani na chvíľu nezastavil. Fúzatý potetovaný pánko ochotne zapózoval a pripravil nám fantastické espresso  a cappuccino z aktuálnej brazílskej jednodruhovej kávy, ktorú pán Begrhmans osobne vybral na plantáži. Ako tvrdí, brazílsku kávu čaká skvelá sezóna. Nevedel som, čo mu na to odvetiť. Ale verím mu každé slovo. V kaviarni si môžete kúpiť všetko od mlynčekov, cez rôzne cestovné kity až po náčinie pre baristov. A hlavne, jeho kávu – Little Green Bag blend. A nezabúdajte, budúcnosť kávy je čierna!

Laboratórium pre maniakov

Záver môjho kaviarenského výletu patril trošku bizarnému, minimalistickému a atmosférou nie veľmi kaviarenskému Zwart. Podtitul má „temporary coffee lab“, teda niečo ako provizórne kávové laboratórium. Veľmi výstižné. Veľkorysý priestor, poňatý veľmi stroho, ponúka pár miest na sedenie a proklamovaný dokonalý kávový zážitok. Majitelia vám sľubujú, že ochutnáte doslova „inú kávu“. Majú na mysli iné odrody, iné spôsoby prípravy a chcú od vás, aby ste kávu objavovali a skúmali ako v laboratóriu. Áno, áno, presne toto je to miesto, kde si potrpia na kvetnaté opisy ako drzá, vášnivá, iskrivá a nevypočítateľná chuť. A ak to takto opísať neviete, v Zwarte sú kedykoľvek ochotní podať vám pomocnú ruku. My sme sa úzkoprso obmedzili na obligátne espresso. Mne tradične chutilo, Lucii tradične nie. Nuž, sme rôzni. Ako by povedala naša spoločná známa, proti gustu žiadny dišputát. Tak je to aj s celým laboratóriom Zwart. Kávoví maniaci alebo coffee geeks tam možno pradú ako mačky, ale ja hľadám v kaviarni asi niečo iné.

Po skúsenosti s Londýnom som si myslel, že lepšiu kávu ako tam, už asi piť nebudem. (Pozor – moje srdcové Taliansko, samozrejme, nerátam!) Po skúsenosti zo severného Belgicka si to už netrúfam tvrdiť. Ten kraj vás vyzýva, aby ste ho objavili. Ľudia sú tam priateľskí, neberú sa na smrť vážne, radi vám poradia a to dáva aj káve celkom nový rozmer. Gent aj Antverpy stoja za to . A Brusel (o káve decentne pomlčme) tiež!

Káva v znamení da Vinciho

Ľudia kráčajúci po ulici s papierovými kelímkami Starbucks, Costa Coffee, Cafe Nero. Každý má tú svoju obľúbenú sieť, je to status a nezriedka životný štýl. Pre Londýn také príznačné. Veď tých prevádzok sú na uliciach stovky. Ale na tých istých uliciach sú aj skutočné kaviarne, kde si mochamacchilattecino s orechovým sirupom neobjednáte. Majú tam „len“ kávu.

  

  Nenápadné, dobré

Medzi sieťovými kaviarňami na rušnej Tottenham Court Road sa nachádza nárožná Tapped & Packed. Na čiernej fasáde nájdete iba veľké biele popisné číslo 114 (druhá pobočka sa nachádza na 26 Rathbone Place) . Je malý zázrak, ak sa vám podarí vo vnútri chytiť miesto. Priestor je to útly a kaviareň veľmi husto navštevovaná. Napriek industriálnemu dizajnovému poňatiu (veľmi charakteristickému pre londýnske espresso bary) pôsobí kaviareň útulne. Možno je to tým, že máte pocit, že kávu pripravujú iba pre vás. Alebo spôsobom, akým ponúkajú koláče, sendviče a šaláty – vystavené na drevených doskách, len tak. Kávu si Tapped & Packed necháva pražiť v niekoľkých lokálnych pražiarňach. Ponúkané zmesi a jednodruhové kávy sezónne obmieňa. Akým spôsobom si necháte svoj nápoj pripraviť je iba na vás, nekompetentný personál nie je v tomto prípade téma. O všetkých novinkách kaviareň informuje na svojom blogu a twitteri. Ako inak to nazvať, ak nie láskou ku káve?

Miesto, kde sa pánbožko prebúdza

Iba pár uličiek odtiaľ, v exkluzívnej štvrti Fitzrovia, sa nachádza ďalší malý skvost – Kaffeine. Majitelia aj baristi pochádzajú z Austrálie a Nového Zélandu a kávu z pražiarne Square Mile pripravujú expertne. Aj napriek jej vyššej cene je to stále dosť dobrý dôvod sem zájsť. Nakoniec, podnik je nonstop plný. Prvýkrát som videl skutočný latteart – títo ľudia by cappucino škoricou nikdy neposypali. Jeden z recenzentov na sieti Foursquare o Kaffeine napísal: „Ak existuje Boh, svoj deň určite začína kávou práve tu.“ Čo dodať?

Legenda z pivnice

Skutočnou legendou je Monmouth Coffee. Podzemie miniatúrnej prevádzky na 27 Monmouth Street v Covent Garden  je tým miestom, kde to v roku 1978 všetko začalo. O tridsať rokov neskôr otvorili svoju druhú kaviareň na tržnici Borough Market pod mostom London Bridge. Bolo jasné, že pivničnú pražiareň už prerástli. Dnes svoju kávu pražia na mieste, ktoré vzniklo prepojením troch oblúkov pod železničným mostom. A ak v prípade Monmouth Coffee hovoríme o káve, len málokto sa im v Londýne môže rovnať. Vyberajú si ju doslova vlastnoručne na plantážach v Južnej Amerike, Afrike a Ázii. Ak by ste chceli vedieť, kto konkrétne za každou z ponúkaných odrôd stojí, meno plantážnika sa dozviete z letáku, ktorý nájdete v kaviarni. V tej pôvodnej, v Covent Garden, si ľudia podávajú kľučku. Nezdržíte sa tam dlho, nie je to ani možné. Hoci stroje obsluhuje hneď niekoľko baristov, aj tak majú čo robiť, aby vyhoveli ľuďom, ktorí stoja v rade až na ulicu.

Do naha!

Keď z cirkusu nákupnej Oxford Street plnej aút, autobusov, nakupujúcich davov ľudí, kaviarenských a obchodných reťazcov zabočíte uličkou na Soho Square, budete mať pocit, že ste sa ocitli v inom svete. V jednom rohu námestíčka nájdete Nude Espresso, kaviareň, ktorá patrí k rovnomennej londýnskej pražiarni. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o espresso bar. Podobne ako všetky vyššie spomínané, aj táto kaviareň funguje na malom priestore, ktorý je zariadený sparťansky. Na tehlu ohlodané steny dopĺňajú továrenské svetlá a jednoduchý drevený nábytok. Podobne ako predošlá kaviareň, aj oni svoju kávu priamo na mieste predávajú. Keď si vyberiete spôsob prípravy, baristi vám radi odporučia vhodnú odrodu. My sme skúsili Brazíliu, pripravenú cez aeropress. Výsledkom vizuálne zaujímavej prípravy bol nápoj, pri ktorom dokážete rozoznať chuť príznačnú pre jednotlivé odrody, podobne ako pri espresse.

Aj káva môže byť show

Z úplne iného súdka je Prufrock Coffee. Ak niekto napĺňa význam slova coffee geeks (blázni do kávy), sú to určite baristi v tejto kaviarni. Založil ju Gwilym Davies, víťaz celosvetovej súťaže baristov z roku 2009. Ak chcete espresso, dostanete ho a dokonalé. Chcete ku káve aj show? Máte ju mať. My sme si dali tzv. sifónovú kávu (syphon coffee). Sediac pri nízkom pulte sme sledovali baristu, ktorý s odhodlaním malého chemika na gram presne vážil dávku našej kávy. Popri tom, ako robil ďalšie efektné úkony, meral teplomerom stúpajúcu teploty vody v banke a zachmúrene sledoval, či je všetko v poriadku. Stihol nám podať aj výklad o káve samotnej, o japonskom pôvode 150-ročnej techniky prípravy tejto kávy a o tom, aká je ideálna teplota, pri ktorej sa do nápoja dostane to najlepšie. Divadielko vskutku vydarené, výsledok nás nadchol už menej. Barista bol z nášho ignorantstva trochu sklamaný a dodal, že sa musíme nechať presvedčiť nabudúce. Prufrock Coffee predáva okrem kávy z pražiare Square Mile aj výrobky japonskej spločnosti Hario (napríklad baristami obľúbenú kanvicu Buono Kettle), či alternatívne kávovary Chemex. V „podpalubí“ kaviarne sídli škola baristov.

Veľké veci v malej izbe

The Espresso Room bola posledná zastávka môjho londýnskeho výletu. Názov kaviarne ju vystihol dokonale – je to skutočne len izbička, do ktorej sa okrem pultu s kávovarom nič iné nezmestí. Napriek tomu nechýba na žiadnom zozname top espresso barov v Londýne. V meste sa zvykne žartom hovoriť, že každý naozajstný barista v britskej metropole má austrálsky pôvod – viac či menej to potvrdzuje personál nejednej londýnskej kaviarne. Nakoniec, boli to oni, kto priniesol na ostrovy kávový nápoj Flat White, ničo ako silnejšie caffè latte. Nie je to inak ani v prípade Espresso Room. Majiteľ síce nie je rodený Austrálčan, v Melbourne ale prežil osem rokov. Kávu (opäť z pražiarne Square Mile) mi, v duchu celkovej miniatúrnosti kaviarne, pripravili do „poldecáka“. Nechýbalo jej nič. Barbora, ktorá ma v Londýne prichýlila, odišla do práce a ja späť na Slovensko.

Londýnske kaviarne sú silnou alternatívou k všadeprítomným reťazcovým hlúpostiam s logom morskej panny v zelených vlnkách. V snahe byť originálne, tak veľmi iné, to dopadlo tak, že sa všetky veľmi podobajú. Je to dobre, či zle? Je jasné, že im ide jednoducho o kávu. A, ako povedal Leonardo da Vinci (apropo, jeho výstava v National Gallery bola hlavným cieľom mojej londýnskej cesty), v jednoduchosti je tá najvyššia sofistikovanosť. 

Môj pražský „šialok“ kávy

Za všetko môžu Tata Bojs. Kluci z Hanspaulky sú pre mňa rovnaká srdcovka, ako ich mesto. Praha je pre mňa synonymom veľkomesta, života, architektúry - a kaviarní. Zameral som sa na tie, ktoré sú niečím výnimočné. Niektorí budú možno namietať, že najlepšiu kávu nájdete inde. Ale atmosféra je to, prečo sa každé z týchto miest oplatí navštíviť.

Zažeňte smäd a hlad pod Hladovou stenou

Pár zastávok električky od stanice metra Anděl sa nachádza z ulice nenápadná Café Lounge. Kaviareň je na prízemí rezidencie Hladovka (Hunger Wall Residence), ktorá dostala meno podľa torza stredovekého múra zvaného Hladová stěna. Údajne preto, lebo ju na príkaz Karla IV. postavila mestská luza, aby zistila, že na chlieb treba pracovať. Zvyšky múru možno vidieť z okna elegantnej kaviarne, kde nič neponechali náhode. Od interiéru dotiahnutého do detailu cez skvelú grafickú prezentáciu štylizujúcu sa do škótskej macintoshovskej secesie, až po ponuku. Práve menu (jeho grafické spracovanie aj obsah) sú to prvé, čo návštevníka zaujme. Listovanie v ňom je veľmi príjemný zážitok a vybrať si nie je jednoduché.  Nosným prvkom ponuky je však káva. Café Lounge si kávu necháva pražiť v pražiarni doubleshot. Espresso zmesi sezónne obmieňa a ponúka zároveň rôzne jednodruhové kávy. V mojom prípade to bola Ethiopia Shakiso. Hoci svoju kávu vedia bombasticky odprezentovať, to, čo mi priniesli na stôl až také bombastické nebolo. Kým som ju stihol odfotiť, crema sa už rozpadávala a to nikdy nie je dobré znamenie. Chcem veriť, že som len doplatil na zlú zhodu náhod. Moja druhá výhrada sa týka servisu. Ten, ako som si všimol, všetci veľmi chvália. Áno, čašník bol superúslužný. Ale všetkého s mierou.  A ja si myslím, že úslužnosť si netreba pliesť so slizkosťou. Možno ma to iba zaskočilo, pretože v dobe, keď sa čašníkovi pomaly treba ospravedlniť za objednávku, je to veľmi zriedkavý úkaz.  Do Café Lounge sa rozhodne ešte vrátim. Jedna návšteva na objavenie všetkého, čo toto šarmantné miesto ponúka, jednoducho nestačí.

Štýl je odpoveď na všetko

Iba pár krokov odtiaľ, priamo pod Mostom Légií je Café Savoy. Pri okne dve upravené štyridsiatničky rozoberali s úplnou samozrejmosťou, že syn jednej z nich sa podal na exmanžela – galeristu a tiež sa dal na umenie. Presne im je Savoy zo siete Ambiente určená. Zameranie na ľudí, ktorí majú radi štýl a nemajú hlboko do vrecka je zjavné a podniku to pristane. Pod impozantným stropom s neorenesančnou freskou v secesných kulisách pijú svoje latte macchiato a pochutnávajú si na francúzskych raňajkách. Na podobnom mieste by som očakával niečo iné, než ničím nezaujímavú kávu Danesi. Ale myslím si, že o tú v tomto prípade nejde. Dôležitejšia je atmosféra a pocit luxusu. Ako ten pocit vzniká, vám v Café Savoy ukážu cez presklené steny, aby ste mohli nakuknúť do prípravy jedál aj dezertov.

Legenda, ktorá nesklame

Café Louvre na Národní tříde je legenda. Vznikla v roku 1902 a rýchlo si medzi pražskými lokálmi vybudovala svoje meno. Bola miestom, kde sa stretávali umelci, nevynímajúc bratov Čapkovcov, či Franza Kafku. Pre svoj buržoázny charakter sa stala tŕňom v oku komunistom, v roku 1948 ju preto zatvorili. Do krásnych miestností plných denného svetla sa vrátil kaviarenský ruch až 100 rokov od jej založenia. Ak by ste v Prahe nemali zažiť žiadnu inú kaviareň, tak Louvre to všetko vynahradí. Skvelé jedlo a výborný servis sú tým, prečo je tam stále plno. Množstvo malých, ale podstatných detailov vám už pri prvej návšteve povie, že sa tam ešte chcete vrátiť. Kávu servírujú podľa viedenského strihu – s pohárom vody, na ktorom je položená lyžička. Škoda len, že je to Julius Meinl, tej ja asi nikdy neprídem na chuť. Veľké mínus  osobne vidím v tom, že v najkrajšej miestnosti kaviarne sa fajčí. V roku 2011 je to podľa mňa prežitok. Ozaj, nezabudnite si dať niektorý z úžasných zákuskov.

Štýl nie je odpoveď na všetko

Hotovým klenotom v pravom zmysle slova je Grand Café Orient. Je to totiž jediná kaviareň postavená v kubistickom slohu. Kubizmus je českým fenoménom, iba tu sa totiž uplatnil okrem výtvarného umenia aj v úžitkovom dizajne a architektúre. A dôležitým príkladom českého kubizmu je práve Dům U Černé Matky Boží architekta Josefa Gočára, na ktorého poschodí sa Grand Café Orient nachádza. Kaviareň zatvorili ešte v 20. rokoch minulého storočia, paradoxne z dôvodu nemodernosti. Po ôsmich desiatkach rokov verejnosť opäť uvidela unikátny interiér s kubistickými originálmi svietidiel, či vešiakov na kabáty. Genius loci je to, na čom táto kaviareň stojí a padá, pretože tam sa jej klady končia. Ak som mal v Café Lounge problém, že čašník bol až príliš milý, na Ovocnom trhu 19 má vrátili späť na zem. Vždy, keď som v kaviarni bol, narazil som na príšerný servis. Tentoraz to nebolo iné. Čašník si síce zapísal moju  objednávku, teda že si prosím malé espresso bez mlieka. Napriek tomu mi doniesol veľkú šálku a k nej mliečko v plastovom kelímku, o ktorom som myslel, že už je dávno v prepadlisku dejín. Nakoniec som zaň bol však vďačný, zriedil som ním tú teplú hnedú vodu, ktorá sa za chvíľu stala z údajného espressa. Grand Café Orient si vašu návštevu zaslúži, interiér je nádherný. Ak si vás však čašník všimne, urobíte lepšie, ak si objednáte čaj.

Karlínske prekvapenie

Pražské kaviarenské turné som ukončil v karlínskej kaviarni Můj šálek kávy (s anglickým názvom My Cup of Tea). A bolo to veľmi príjemné finále. Podnik, ktorý nájdete neďaleko zastávky metra Křižíkova je v porovnaní s vyššie spomenutými kaviarňami niekde úplne inde. Sympatický interiér vybavený továrenskými svetlami a vintage nábytkom je podľa prezentácie zameraný na všetkých milovníkov kávy. Jeho osadenstvo však tvorili ľudia, ktorým by boli zákazníci Café Savoy pravdepodobne na smiech. Podobne ako v Café Lounge, opäť ponuka pražiarne doubleshot a opäť Ethiopia Shakiso, tentoraz však výborná. S hustou cremou a plnou, vyváženou chuťou. Z prístupu milého personálu a ľudí, ktorí pripravovali nápoje za barom bolo vidieť, že im ide nenásilne o to, aby sa u nich ľudia cítili dobre. Čím nechcem povedať, že v ostatných prípadoch to tak nebolo. Můj šálek kávy je však sympatický v tom, že sa na nič nehrá. Svojou nevtieravou milosťou a výbornou a poctivo pripravovanou kávou  na niekoľko spôsobov si vás získa. Mňa teda určite.

Dva dni v Prahe na pozvanie kamaráta Miloša mi urobili radosť. 

Návrat do nádhernej Prahy, pár príjemných kaviarenských zážitkov, to všetko korunované perfektným koncertom Tata Bojs – mám z čoho žiť ešte nejakú dobu. Radím to aj vám,  možno  podobne ako ja odignorujete sychravú šeď za oknom.

Aj krátka návšteva poteší

 Byť tak blízko Talianska a nevrátiť sa tam aspoň na chvíľu by bol hriech. To som si stále opakoval, čím bola moja dovolenka bližšie. Z opatijskej riviéry v Chorvátsku je to do Talianska na skok. O čo ma teda ukrátilo počasie pri mori, to som si nahradil zastávkami v Benátkach a Terste.

Čo sa blyští môže byť v Benátkach pokojne zlato

Caffè Lavena

Už cesta zo záchytného parkoviska Tronchetto do srdca Benátok tamojšou lodnou „mhd“ – vaporettom – je zážitok. Unikátny zhluk palácov po oboch stranách kanála, akokeby sa vynarajúcich z mora, v kombinácii s dramatickým počasím v tú nedeľu, na návštevníka okamžite zapôsobí. Chvíľami nadobudnete pocit, že je to dobre premyslená a vygradovaná prehliadka, ktorá sa končí na impozantnom Námestí svätého Marka. Kto tam už niekedy bol, ten vie, že toto miesto možno pokojne označiť za synonymum genius loci. Možno už nie každý vie, že práve na tomto námestí sú hneď tri z najstarších kaviarní v Európe, z ktorých prvenstvo patrí Caffè Quadri, založenej v roku 1683.

Moje prvé espresso v Benátkach bolo v Caffè Lavena. Kaviareň otvorili v roku 1750. V tej dobe bola miestom, kde sa schádzali gondoliéri a takzvaní còdega, ktorí po tme sprevádzali Benátčanov na ich ceste domov po zle osvetlenom meste. Na luxusný podnik sa zmenila v 60. rokoch 19. storočia. Vtedy jej nový vlastník Carlo Lavena dal súčasné meno. Zlaté časy prišli po roku 1866, keď sa Benátky vymanili spod nadvlády rakúskej monarchie. Takpovediac denne sem chodieval Wagner, či Liszt. Aj dnes vás ohromí bohato zdobený interiér s autentickým mobiliárom a obrovským lustrom. Stojí za to postaviť sa k baru ako všetci ostatní a vychutnať si dokonalé espresso tak, ako to robievali svojho času Verdi, či D’Annunzio.

Caffè Florian

Zďaleka najznámejšou kaviarňou v meste je Caffè Florian na náprotivnej strane námestia. Pre mnohých je esenciou zašlej slávy Benátok. Už pred vstupom nadobudnete pocit, že to nie je len tak nejaká kaviareň. Čulý ruch vládne pred ňou, aj v jej vnútri, kde baristi v bielych sakách pobehujúci hore-dole vzbudzujú dojem, že si vás nikdy nemôžu všimnúť. Prepychová štukatúra nestratila za bezmála tristo rokov nič zo svojho šarmu – nie je ťažké pochopiť, prečo to tam Lord Byron či Goethe mali tak radi. Roky som sníval, že si u Floriana kúpim šálku, v ktorej tam tradične servírujú espresso. Mám ju!

Mesto kávy a kaviarní, v kulisách strednej Európy

Caffè degli Specchi

Zvláštna atmosféra, v ktorej sa miesi intenzívny pocit strednej Európy, stredomorské podnebie a nespochybniteľná talianska nátura. To je najsilnejší dojem ktorý mi ostal z Terstu. Kedysi významný prístav bol po boku Viedne, Prahy a Budapešti jednou z metropol Rakúsko-Uhorska. Nakoniec, stáročia rakúskej prítomnosti a ruka architektov Márie Terézie sú očividné. Ak ostaneme pri káve, Tersťania sú  v tejto oblasti  tradične fajnšmekri. V časoch, keď bol Terst kultúrne aj ekonomicky na vrchole, vyrastali v meste kaviarne ako huby po daždi. Mnohé z nich neprerušene fungujú dodnes. Mimochodom, čo sa kvantity týka, obyvatelia tohto mesta vypijú ročne v priemere 10 kíl kávy na hlavu, čím prevyšujú celotaliansky priemer o polovicu. Ak by sme to rozpočítali na espressá, každý Tersťan ich vypije denne štyri.

Ako som už spomínal, kaviarní, historických aj úplne súčasných, je v meste množstvo. Ja som sa v Terste zdržal iba krátko. Pôvodný itinerár síce ostal v troskách, niektoré z legendárnych lokálov som si však neodpustil. Prvým bol Caffè degli Specchi na centrálnom námestí Piazza della Unità d’Italia, dlhé roky najslávnejší v meste. Kaviareň z roku 1846 dnes ponúka tradičnú terstskú značku kávy Hausbrandt. Niet jej čo vytknúť. Secesný interiér, ktorý v roku 2000 zrekonštruovali však dostal rovnako bezpohlavnú formu, ako námestie, na ktorom sa podnik nachádza.

Caffè Tommaseo

Úplne iná atmosféra na vás dýchne v maličkom nárožnom Caffè Torinese. Kaviareň z konca prvej svetovej vojny má interiér inšpirovaný transatlantickými loďami Saturnia a Vulcanica. Vo vnútri sú iba tri či štyri stolíky – káva sa však v Taliansku aj tak pije „na stojáka“ pri bare.

Poslednou zastávkou bola najstaršia kaviareň Terstu – Caffè Tommaseo. Nádherné secesné štuky, originálne kyvadlové hodiny z roku 1839, obrovské zrkadlá dovezené z Belgicka a malé stolíky s mramorovými doskami vytvárajú čaro podniku, ktorý predstavil Tersťanom po prvýkrát zmrzlinu. Ku káve si nezabudnite dať jeden zo zákuskov, ktoré vám pripomenú Mittel-Europa tradíciu – ja som si dal štrúdľu!

  

Tentokrát to nebola „jazda po kaviarňach“, ale iba výlety s kávou na okraj. Splnený sen (Florian) aj nová skúsenosť (Terst). Navyše mi urobilo radosť to, že ešte rozumiem (a je mi rozumieť) po taliansky. Ako sa hovorí – aj krátka návšteva poteší. Potešte sa aj vy, keď budete mať cestu okolo.

Kaviarne, kde všetko hrá

-„Robooo, prečo u nás nie je aspoň jedna kaviareň takáto? U nás sa za revolúciu považuje Shtoor,“ píše mi na Google Talku kamarátka Lilit. Poposielal som jej linky na kaviarne, ktoré plánujem v Brne navštíviť a ona nechápala.

fasáda kaviarne ERA

Ťažko na túto otázku odpovedať, nechápem to ani ja. Podľa mňa je to v ľuďoch. Kto nevie čo je káva a kaviareň, ten nemá ani nároky. Nechápem, prečo niekto pôjde pod neónky do zafajčenej kóje v stupídnych nákupných centrách. Ani prečo niekto ochotne uhradí 2€ za teplú hnedú vodu. Výsledkom je to, že v centrách slovenských miest človek nájde minimum kaviarní, ktoré sú zaujímavé a aj ich ponuka je dobrá. Potom sa niet čo diviť, že sa celá Bratislava zrúti zo Shtoora. Toho Shtoora, ktorý má k dokonalosti tak ďaleko ako ja k postave Michelangelovho Dávida.

Ja mám svoje nároky ujasnené. Kamkoľvek idem, mám hotový itinerár s mapkou kaviarní, ktoré tam musím navštíviť. A s Monikou už minimálne rok dookola hudieme o tom, že potrebujeme ísť do Brna. V duchu hesla „život nie je plán“ to nečakane vyšlo.


Nádherné nedeľné ráno, krásne brnenské Hlavní nádraží. A tam čaká Monika, prestúpená vystúpením Vojtu Dyka, ktoré zažila večer predtým. Kľúčový bod nášho plánu bol jasný, hoci najmenej pravdepodobný: kaviareň ERA.


ERA: krása, ktorá vstala z mŕtvych

Ide o funkcionalistické dielo architekta Josefa Kranza, ktorý ho navrhol koncom 20. rokov 20. storočia. Zhruba od 60. rokov kaviareň chátrala. V roku 2008 sa brnenskému Studiu 19 podarilo získať peniaze na projekt na jej obnovu. Rekonštrukcia bola komplikovaná, otvorenie avizované niekoľkokrát a vždy odložené. Preto sme si s Monikou nič nesľubovali, o to prekvapenejší sme boli, keď sme dorazili na miesto. Zistili sme, že kaviareň v týchto dňoch spustila skúšobnú prevádzku na nečisto. 

schodisko strháva všetku pozornosť

Pietne zrekonštruovaná ERA na Zemědělskej 30 očarí už pri vstupe. Podobne ako mnohé iné prvorepulikové stavby (slávna Vila Tugendhat je neďaleko) je extrémne elegantná, jednoduchosťou a čistotou tvarov dychvyrážajúca. Ústredným momentom interiéru, kde ešte bolo cítiť maľovku, je úžasné točité schodisko. V súlade s dobovým originálom je aj po rekonštrukcii natreté na modro. To spolu s bielo červenými stenami, čiernym stĺpom a liatou žiarivo červenou podlahou vytvorilo pôsobivú súhru, na ktorú sa človek dokáže pozerať donekonečna.

Toľko k budove samotnej – návštevu môžem iba vrelo odporučiť. Druhá vec, na ktorej každá kaviareň stojí a padá, je servis a ponuka. Na stôl nám dorazila káva v indiferentných šálkach. Nič viac a nič menej. Na káve samej osebe určite treba ešte popracovať, mdlé espresso nebol žiadny majstrovský počin. Majstrovská nebola ani obsluha. Všetko, čo sme si objednali, nám doniesol niekto iný a nie práve profesionálne. Naše nadšenie sa tak obmedzilo na architektúru, kaviareň má čo doháňať. Koniec koncov, išlo o skúšobnú prevádzku.



Prekvapenie v suteréne kostola a Falk, ktorý si vás získa

Avia

Ďalšou zastávkou bola Avia. Tá sa nachádza v suteréne Husovho zboru od architekta Jana Víška. Je to jedna z prvých funkcionalistických stavieb v Brne a zároveň prvá sakrálna stavba v tomto architektonickom štýle. Genius loci tu opäť vytvára spomínaná elegancia 30. rokov. Reštaurácia stavila na jednoduchosť – jednoduché je tu zariadenie nábytkom TON aj skvelé stredomorské menu. My sme si z ponuky dňa dali cícerovú polievku a za tým výbornú kávu. Príjemne nenútený čašník s bosými nohami a piercingmi sa nás opýtal, či „všetko hrá“. Áno, v Avii hrá všetko.

Falk

Čakal nás Falk. Kaviareň a klub úplne odlišného razenia, než kaviarne predtým. Zariadenie tvorí množstvo krásnych kúskov historického nábytku a niekoľko secesných lustrov. Človek tam však ani chvíľu nemá pocit, že sedí v starinárstve. Cez okná prúdi množstvo svetla, môžete si tak v chládku oddýchnuť od vonkajšej horúčavy bez toho, aby ste mali pocit, že sedíte v nore. Na kávu sme chuť tentokrát nemali, dali sme si maté a domácu bublaninu. Odchádzali sme s pocitom, že je fajn nájsť miesto, ktoré sa na nič nehrá. Zjavne to nie je nič pre tých, čo hľadajú opulentné nablýskané lokály. Našťastie ani nič pre stromákov, čo fičia na bielom čaji a kofolu považujú za esenciu komercie.






Finále na Kapucínskom námestí

Tungsram

Záver patril kaviarni Tungsram. Tú som mal v merku už dlho a povedal som si, že z Brna neodídem, ak tam nevleziem. Hoci jej majiteľ Ondra Pilát tvrdí, že Brno nie je mestom kaviarní, myslím si, že by mal prísť na Slovensko a zmenil by názor. Maličký priestor o dvoch miestnostiach a piatich stoloch povýšil dizajn Martina Hrdinu na estetický počin. Ja som bol nadšený z nábytku, Monika z toho, že jej cez otvorené okná "fúkalo na labky". Doniesli nám smrťáka na spodku šálky, my sme si na pamiatku vzali pohľadnice s nádhernými fotkami kaviarne a tým sa naša jazda po kaviarňach pre tento raz skončila.

Brno nemá historické kaviarne ako Praha, či nebodaj Viedeň. O to viac sú tamojšie podniky autentické. Je ich tam mnoho, preto sa do Brna chystáme opäť. Ak hľadáte aj vy miesta, kde dostanete v Brne dobrú kávu za dobré peniaze (v Brne max 28 Kč – haló, Shtoor, vážne 1,50€?!), nech vám je inšpiráciou magazín Cliche Brünn.