O espresse a nevedomosti

Nedávno som sa cestou do práce zastavil v kaviarni, okolo ktorej vždy prechádzam. Prosil som si espresso bez mlieka, so sebou. Pristál predo mnou papierový pohárik po okraj plný teplej hnedej vody. „To nie je espresso,“ hovorím obsluhujúcej slečne. Vrhne na mňa opovrhujúci pohľad a s pohybom hlavy hodným brooklynskej černošky sa ma pýta: „A čo to je?!“

Schválne, ako si pýtate kávu v kaviarni? Preso a pikolo? Tak na to, vážení, zabudneme. Ani jeden zo spomínaných nápojov totiž neexistuje. Existuje len espresso. Bodka. Terminologický chaos, ktorý u nás prevláda roky-rokúce, spôsobil, že aj ľudia, ktorí sami seba nazývajú „kávičkármi“, nevedia, čo je čo. Český (a mimoriadne poučný) web piccoloneexistuje.cz uvádza, že espresso je „nápoj s objemom 30 ±5 ml, s odporúčaným časom extrakcie 20 až 30 sekúnd vyrobený pod tlakom približne 9 barov“. Teda to, čo zákazníci a, čo je horšie, neraz aj pracovníci kaviarní nazývajú pikolo. Takzvané preso je nápoj, ktorý je výsledkom pridlhej extrakcie a obsahuje celý rad škodlivých látok.

Kaviareň nie je šrotovňa

To, čoho sme svedkami v drvivej väčšine prípadov, je začarovaný kruh. Štandardný slovenský zákazník o káve príliš veľa nevie a káva je preňho skôr sociálny rituál. Zaplatí za čokoľvek. Na druhej strane sú majitelia kaviarní, pre ktorých je kvalita kávy sekundárna. Neraz nájdeme v nápojových lístkoch extrémne kreatívne pomenovania, len to štandardné espresso absentuje. Treťou zložkou toho celého je nekvalifikovaný personál. U nás vládne presvedčenie, že kávu zvládne pripraviť aj polocvičená opica, veď čo už je to za vedu? „Mať kaviareň nie je ako vlastniť zberňu so šrotom,“ hovorí Tomáš Callo, majiteľ prešovského Dublin Cafe. „Majitelia a personál sa väčšinou takmer nevzdelávajú a myslia si, že pracovať v kaviarni znamená odniesť kolu s pohárom.“ Cesta k zmene tkvie podľa Tomáša Calla práve v prístupe majiteľov kaviarní. „Mám pocit, že im nezáleží na vlastnom majetku. Ich personál sa často vôbec nezaujíma o to, čo robí, a tvári sa, že je na nútených prácach.“

Víťaz Barista 2013 Marián Plajdičko
Foto: SCA

Brigádnik nerovná sa barista

Tu sa vraciame k slečne z úvodu tohto článku. Ak personál kaviarne nerozlišuje medzi espressom a presom, nikdy to lepšie nebude. Marián Plajdičko, víťaz celoslovenských majstrovstiev Barista 2013 a aktuálne pracujúci v berlínskej kaviarni The Barn, pôsobí skôr ako úkaz. V úplných začiatkoch absolvoval baristický kurz (moment, koľko ľudí pracujúcich s kávou u nás má taký kurz za sebou?), neskôr ho uchvátilo kreslenie do kávy, takzvaný latte art. Vo finále ale zvíťazila káva samotná. „Išlo mi o to, dostať z kávy čo najviac. Snažil som sa jej porozumieť ako surovine a všetkému, čo sa deje predtým, ako dostanem do rúk upraženú kávu,“ spomína Majo. Dodáva, že je vždy čo zlepšovať, naučiť sa a vždy je s čím experimentovať.

Zabudnite na pikolo

No a potom tu sme všetci my, zákazníci. Zaplatiť za čokoľvek, čo nám pristane na stole, nie je správne. Samozrejme, nie každý má o káve dostatok informácií, prípadne sa o ne nezaujíma. Ak sa k nim nedostane, nesprávne návyky sa tým iba zabetónujú. Čo môže okrem sebavzdelávania pomôcť? V Dublin Cafe majú nenásilnú stratégiu. „Nerád počujem slovo pikolo, ale tí zákazníci aspoň vedia, že nechcú piť kávu z vedra. Ľudí sa nesnažíme poúčať. Skôr po nich objednávku zopakujeme so správnym pomenovaním. Je potom veľmi príjemné, keď zákazník príde opäť a objedná si espresso,“ hovorí Tomáš Callo. S jeho slovami súhlasí aj Majo Plajdičko. „Je to zároveň priestor na komunikáciu so zákazníkom a na osvetu. V našich podmienkach to bude chcieť trochu viac práce, ale všetko sa dá, keď sa chce.“ Ako som už spomínal, princíp vzdelávania platí aj v opačnom garde. Spätná väzba je dôležitá. Na domácu úlohu si preto pozrite, čo je espresso. Nepite v kaviarňach svinstvo a hlavne zaňho neplaťte. Lebo kde nie sú nároky, tam nebude nikdy ani kvalita. Espressu zdar!

Článok vznikol pre časopis Pyré.

Vinohradský (kávový) trojuholník

Ako huby po daždi! To mi napadlo, keď som si opäť raz prečítal správu o tom, že v Prahe otvárajú ďalšiu kaviareň s ambíciou robiť dobrú kávu. Na zahraničných mestách sa mi vždy páčilo, že jednotlivé štvrte sú ako malé mestá – žijú si vlastným životom a ich obyvatelia sa s nimi identifikujú. Preto som to tentoraz v Prahe poňal iba lokálne, konkrétne na Vinohradoch. Vybral som si tri miesta, každé iné, každé so skvelou kávou.

Kaviareň upražená tak akurát

Kavárna Pražírna. Už názov hovorí sám za seba – kaviareň, ktorá si praží vlastnú kávu nájdete na Lublaňskej ulici, neďaleko zastávky metra I. P. Pavlova. Zídete po pár schodíkoch a ocitnete sa v zaklenutých priestoroch z červených tehál. To nemusí vyhovovať každému, najmä tým, ktorí ku káve ocenia aj denné svetlo. Fakt je ten, že v porovnaní s promo fotkami z FB som kaviareň takmer nespoznal. Ale to je, nakoniec, ich účel, však? Keď som tam prišiel ja, pri bare sedela pani majiteľka Vanda Zumrová a za barom pripravoval kávu barista Zdeněk Smrčka. Objednal som si espresso, ktoré bolo v tom čase z jednodruhovej Guatemaly Los Volcanes. V Pražírne svoju kávu pražia svetlejšie, preto v nej jasne cítite ovocnú aciditu, presne tak, ako sa píše v lístku, ktorý vám prinesú. Mňa zaujali aj poháre na vodu – odrezané spodky fliaš od vína chcem asi aj domov! Espresso pripravujú na stroji La Marzocco GB5 a kávu naň melú v mlynčeku Malkönig K30. Tým sa ale pole možností zďaleka nekončí – kto má rád filtrovanú kávu, má na výber Chemex, Drip Hario V60 a Aeropress. Pre tieto spôsoby prípravy si tu pražia kávu ešte o čosi svetlejšie a melú ju na mlynčeku Anfim. Čerstvo napraženú kávu si tu môžete, pochopiteľne, kúpiť  a nechať si ju aj pomlieť. Moja výhrada smeruje ku komunikatívnosti obsluhujúceho personálu. Keď som sa čašníčky opýtal na kávu, odkázala na ma ponukový lístok, alebo priamo na bar. Tam mi už ale pani majiteľka ochotne odpovedala na všetko, čo som chcel vedieť.

„Keď už, tak najlepšie, ako sa dá“

Pár ulíc odtiaľ, tentoraz pri zastávke metra Náměstí míru, si svoju kaviareň Mezi zrnky otvorila sympatická Jitka Tilšerová. Kaviarnička pozostávajúca z jedného štvorcového priestoru, v ktorom je pár stolov, pár vysokých stoličiek pod oknom a bar, je očarujúca. Svojím minimalizmom mi pripomenula londýnske alebo belgické kaviarne. Jitka si ale podľa svojich slov všetko naplánovala a vymyslela sama a za inšpiráciou nikam necestovala. Mezi zrnky je jednoduchá, ale nič jej nechýba. A najmä – nerobí kompromisy. Baru dominuje opäť La Marzocco GB5 a v mlynčeku Anfim Super Caimano tu melú kávu od doubleshotu. V marci, keď som tam bol, som zastihol posledný deň zimného blendu Tam Dem, dnes už pripravujú jarnú espresso zmes. Čoskoro plánujú pripravovať vybrané jednodruhové kávy na aeropresse a časom ešte nejakou ďalšou alternatívnou metódou. „Keď som sa rozhodla, že do toho idem, chcela som, aby to bolo v rámci možností čo najlepšie,“ odpovedá majiteľka na otázku, prečo sa rozhodla s Mezi zrnky vybrať práve týmto smerom. Mať kaviareň totiž podľa Jitkiných slov nebol jej odveký sen. Slováka tieto slová zaskočia – otvárať si podnik s tým, že mi nejde v prvom rade o biznis, ale o kvalitu, to je u nás zriedkavý jav. Jitka Tilšerová evidentne uvažuje inak a to aj v českom kontexte. Na bare je totiž vodovodný kohútik. Z neho si môžete dopustiť vodu do pohára, koľko vám hrdlo ráči.  V krajine, kde je  slovo kohoutková zaklínadlom, je to vtipný a sympatický moment. Konceptov, ako je Mezi zrnky, by malo byť podľa môjho názoru čoraz viac. Namiesto stupídnych reťazcov, ktoré do potlačených papierových kelímkov robia pollitrovú teplú hnedú vodu s mliekom. A, čo je horšie, ktoré niektorí považujú za súčasť svojho životného štýlu.

Dialóg štýlu a kvality v Monoloku

Prejdite ešte pár krokov a ocitnete sa na Moravskej ulici. Na čísle 18 uvidíte elegantný chrómovaný nápis Monolok. Tak sa volá posledná zastávka dnešného kávového / kaviarenského výletu. Toto miesto je dôkazom, že kvalitnú kávu dostanete aj v kaviarňach, ktoré nie sú za každú cenu „alternatívne“. Nemusí to byť dúpä hipsterov, barista nemusí mať vykrútené fúzy a „ironické“ tetovanie na paži a miesto môže byť elegantné a chic. Lebo taký je Monolok. Štýlovo čistý interiér od Adama  a Michaela Havlíkovcov z RAM Projekt ma dostal okamžite a moje estétsko-márnivé ja priadlo ako mačka. Sadnite si k jednému z dubových stolov v prednej miestnosti zaliatej denným svetlom a iba sledujte bzukot okolo. Na bare tróni do tretice La Marzocco GB5, opäť mlynček Malkönig K30 a doplnkový Malkönig Home Vario. V Monoloku pripravujú – a bezchybne – vlastný blend Monolok. Pre kaviareň zmes praží Coffee Source a je zložená z polovice

Hondurasu, 35% Brazílie a 15% Nikaraguy. Každý týždeň zároveň obmieňajú ponuku jednodruhových výberových káv z českých pražiarní. Okrem espressa si tu môžete vychutnať aj kávu pripravenú cez Hario V60 alebo na vacuum pote. A ak by vás prepadol hlad, neváhajte si vybrať z toho elegantného lístka. Ja som mal výborný hovädzí burger s chedarom, dresingom chipotles a avokádom a spokojne som sa odgúľal.

Keď som schádzal dolu Václavákom, hovoril som si, kedy niečo také zažijem u nás? Tie kaviarne nemusia byť hneď tri vedľa seba. Stačí mi jedna!









Aby som nezabudol, do Prahy som prišiel najmä za Jessie Ware. Spôsob, akým sa zmocnila paláca Akropolis nás nadchol (však Miloš & Miša?)!

Hallo Wien!

Coffee Pirates

Február. Strašná zima, vetrisko, sneh.  To boli moje prvé dojmy, keď som vystúpil na viedenskej stanici Simmering. Ten výlet som plánoval od neviemkedy a toto je ono? Výborne, Robo, fakt. Plus ma tam mala čakať Monika (tá Monika z premiérového blogu Čiernej kávy z Brna). Ale jej nikde. To sa ten viedenský beh po espresso baroch dobre začína, hovorím si.  Ale zlé začiatky mávajú dobré konce.

Keď som sa konečne našiel so svojou sparingpartnerkou, mohli sme ísť hľadať alternatívu k tomu, čo väčšina pozná pod názvom „viedenská kávová kultúra“. Schválne, čo vám napadne ako prvé? Veľké secesné kaviarne? Brauner alebo Mélange, čašníci v livreji a páni fajčiaci čítajúc Der Standard na takom tom drevenom držiaku. O káve samotnej nemá veľmi zmysel sa baviť. Je to väčšinou vodnatý nápoj, ktorého chuť treba preraziť niečím iným. Viedeň ale ponúka aj úplne iné kávové zážitky. Treba sa za nimi vybrať k univerzite. Naša prvá zastávka bola v Coffee Pirates.

Forma dobrá, káva má čo doháňať

Nárožná kaviareň na Spitalgasse je plná svetla. Dominuje jej veľký spoločný stôl, kde môžete sedieť s ďalšími ľuďmi. Príjemný interiér s ľahko hipsterským ladením poteší niekoľkými zaujímavými nápadmi. Napríklad, toalety sú celé natreté čiernou tabuľovou farbou. Môžete si zobrať kriedu a čokoľvek tam napísať. Jeden z nápisov znel: „Das leben ist zu Kurz für schlechten Kaffee!“, teda „Život je prikrátky na zlú kávu.“ Presne tak, to by si mali v Coffee Pirates opakovať ako mantru. Na bare tróni skutočne krásny stroj Spirit od dánskeho výrobcu Kees van der Westen. Majú aj dva mlynčeky - Mazzer Super Jolly a Mahlkönig Vario. K ich káve si môžete prečítať zaujímavé detaily. Je svetlo pražená, ide o ich vlastný PiratesBlend No. 4 zložený z Etiópie Yirgacheffe, Guatemaly SHB a Brazílie Cerrado. Dočítate sa aj, že espresso vás presvedčí rozvinutými ovocnými tónmi a komplexnejším, silnejším čokoládovým a orieškovým telom. Ale nepresvedčí. Teda nás nie. Pripravoval nám ho sám pán majiteľ, ale už kým sme prišli k stolu, crema sa začala rozpadať a z vyššie popísaných chutí nebolo cítiť nič. Len mdlá, ničím nezaujímavá, priemerná šálka kávy. Škoda. Forma víťazí nad kvalitou a to ja nemám rád.

Veronika & Jirka, CaffèCouture

U Veroniky a Jirku platíte, koľko chcete

Iba o uličku ďalej, trošku zašitá, je kaviareň People on Caffeine alebo POC. Žiaľ, v čase, keď sme tam boli my, mali dovolenku. Počul som na ňu len samé chvály a čas od času tam majú kávu aj z antverpského Caffènation, o ktorom na Čiernej káve bola reč pred rokom.  Ak však pôjdete ďalej, na Garnissongasse nájdete CaffèCouture. Na ich stránke sa dočítate, že ide o showroom a  experimentálny espresso bar, kávové laboratórium a predajňu. Otvoril si ho veľmi sympatický pár – Slovenka z Prievidze Veronika a Viedenčan českého pôvodu Jirka/Georg. Georg Branny nie je len kávový nadšenec, ale aj skúsený barista. V Rakúsku pozbieral ocenenia ako barista, šampión v latte arte alebo cup tastingu.  

Umiestnil sa aj na viacerých svetových šampionátoch. Už len preto si táto kaviareň zaslúži vašu pozornosť. Priestor je veľmi minimalistický, takmer všetok nábytok je z bielo natretých paliet. Kávu vám pripravia na trojpákovom La Marzocco Strada EP a melú ju na troch mlynčekoch - Mazzer Robur, Marco Überboiler, Übergrinder. Nám Veronika pripravila Guatemala Carmona Cup of exellence, ktorá mala mať opäť ovocnú chuť a decentnú aciditu. Žiaľ, bolo to trochu sklamanie. Crema opäť opadla veľmi rýchlo a v chuti síce bolo cítiť svetlé praženie, ale nič viac. Škoda, chcem veriť, že to bola výnimka potvrdzujúca pravidlo. K Jirkovi a Veronike sa napriek tomu choďte pozrieť. Čoskoro si plánujú kávu pražiť sami. Pri plánovaní návštevy sa ale riaďte univerzitným rytmom. Predsa len, ich hlavnou klientelou sú študenti. Keď zatvára univerzita, zatvára aj CaffèCouture. A ešte jedna zaujímavosť: za kávu tu platíte toľko, koľko sami uznáte za vhodné. Sympatické.

Kaffeemodul nevynechať!

Ako som spomínal v úvode, to najlepšie na záver. Keď si už Monika išla po svojom, ja som sa ešte hnusnou snežno-soľnou pľačkanicou predral do Kaffeemodul na Josefstädter Straße. Stálo to za to. Mikrokaviarnička – v zásade iba bar so strojom a mlynčekmi  a jedna lavička – je plná veľkých vecí. Otvorili si ju dvaja baristi, Boris a Johannes. Druhý z nich mi pripravil najlepšiu kávu vo Viedni a zároveň najlepšiu za veľmi dlhý čas. Espresso pripravujú na La Marzocco Strada EP a kávu naň melú na Mahlkönig K30 Twin. Pre filtrovanú kávu majú Mahlkönig Tanzania. (Pre úplnosť chcem dodať, že viacero spôsobov prípravy kávy – filter, syphon, chemex – ponúkali aj vyššie spomínané kaviarne). V čase, keď som tam bol ja, mali na mlynčekoch Brazíliu Sitio Canaã z berlínskeho Five Elephant Coffee. Ovocná svetlo pražená káva, plná chuť, ktorú si jednoducho užívate. Na druhom mlynčeku mali vlastný blend od tiež nemeckého Quijote Kaffee, ktorého je Kaffeemodul distribútorom. Ten ma však až tak neoslovil. Na tom maličkom priestore sa za ten čas (vypil som tam 4 espressá – a neporazilo ma) premlel dav ľudí mnohých národností. (V rožku pri bare sedel obézny pán, ktorý s nimi všetkými plynule konverzoval v angličtine, nemčine, francúzštine a španielčine. Po slovensky nevedel.) Často počúvam argument, že svetlo pražená káva v našich končinách nemá šancu na úspech, našinec ju nevypije, lebo je kyslá. To, že nemožno generalizovať, dokazuje aj kamarát Maroš (ktorý ma počas viedenského dobrodružstva veľkodušne prichýlil). Podobnú kávu pil v Kaffeemodul premiérovo – a chutila mu. Čo dodať? Kaffeemodul je bod, ktorý na takzvanej viedendskej Independent Coffee Map nevynechajte.

The Vienna
Independent Coffee Map

Viedenské kaviarne, teda tie alternatívne, spája najmä nadšenie ich majiteľov/baristov. Všetci sú milí a ochotní, radi sa porozprávajú a poradia, ženie ich snaha zlepšovať sa. Klasická viedenská kávová kultúra nemá štandardom až tak ďaleko od tej slovenskej. Napriek tomu tam možno nájsť ostrovčeky alternatívy. Choďte ich navštíviť aj vy, aj toto je tvár krásavice na Dunaji. 

Viac fotografií nájdete na facebookovej stránke Čiernej kávy.

Pánovi Králičkovi na stope

„Musí tam byť, musí tam byť,“ hypnotizoval som na diaľku pána Králička. Vonku totiž fúkalo ako besné, schyľovalo sa k dažďu. Komu by sa chcelo stáť na ulici v takom počasí? Pán Králiček je totiž outodoorový predavač kávy. Má trojkolku, na ktorej má malý bar, na ňom kávovar a mlynček a v uliciach Bratislavy ľuďom ponúka doslova coffee to go, uňho si totiž nesadnete.

Pán Králiček bol tam, kde avizoval – na Poštovej. Čierna trojkolka s kávovarom, to samo osebe človeka zaujme. Zaujme ale aj káva? Vypýtal som si espresso. Nasledovala otázka: klasické alebo pikolo? Uf.  Akože som nepočul, dobre? Opýtal som sa radšej na samotnú kávu. edit: Kávu má pán Králiček z internetového obchod u Coffeein.sk. Ide o plantážnu kávu z Papuy Novej Guiney a stránka sa zaručila, že ju pre ňu praží pražiar s viac ako dvasaťročnými skúsenosťami. V mlynčeku bola káva predmletá. Zo stroja britskej značky Fracino vyšlo štandardné espresso – káva bola chutná. Stopercentne sa k nej ale vyjadriť nemôžem. Fotenie ma zamestnávalo natoľko, že som espresso nechal smutne stáť a čakať. Dal som si teda ešte cappuccino, nech vidím, čo všetko je možné v podmienkach pouličného predaja. S výnimkou toho, že mliečna pena bola našľahaná inak, než by sa patrilo (ku cappuccinu patrí mikropena ako keby bez bubliniek), chutilo veľmi dobre. Horšie to bolo s otázkou, či si želám navrch aj škoricu. Nie, ďakujem.

Kde je vôľa, tam je cesta

Pán Králiček, to sú vlastne páni dvaja. Pán majiteľ a pán barista. Kým som krúžil okolo vozíka, fotil a pozoroval zaujaté tváre okoloidúcich, prišiel aj pán majiteľ. Dozvedel som sa teda, ako k tomuto, na bratislavsko-slovenské pomery novátorskému konceptu prišiel. Inšpiráciou vraj preňho boli rovnaké „kávové trojkolky“ v Holandsku a Británii. K realizácii svojho nápadu sa odhodlával tri roky. Z Holandska si teda objednal trojkolku s barom, z Británie zase kávovar a mlynček. Podarilo sa mu zvládnuť aj byrokratické naťahovačky s mestom v prípade tohto ambulatného predaja. Dnes preto môžete pána Králička nájsť na dvoch miestach: cez pracovné dni na Poštovej a cez víkend na nábreží Dunaja pri SNG. To, že si niekto takto ide za svojim snom (a vrazí do toho skutočne nemalé peniaze) sa mi veľmi páči, už len preto si pán Králiček zaslúži podporu. Je to iné, je to nové, je tu vidieť snahu priniesť do mesta niečo, čo nikde v okolí nenájdete. V záplave uniformných podnikov so zlou kávou a zlým všetkým je to prístup hodný potlesku. 


Čo dočerta je pikolo?!

 Aby som však pána Kárlička neprechválil, mám aj zopár konštruktívne kritických výhrad. Po prvé – neexistuje pikolo. Aby zmätku nebolo málo, na vozíku je tabuľa s ponukou, ktorá ponúka nasledovné: espresso malé, double, americano. Až na to malé (to je to pikolo, ak to správne chápem), ostatné nápoje síce existujú, neviem však, ako ich chápe pán Králiček. Je snáď double espresso doppio, alebo slovenská hnedá polievka s názvom preso? Jedeme dál: cappuccino malé, stredné, veľké. Tu som sa stratil. Cappuccino, vážený pán Králiček, je (podobne ako espresso) iba jedno. Rovnaká veľkostná ponuka je aj pre akési latté. Latté čo? Caffé latte či latte macchiato? V každom prípade, ani jedno ani druhé nemá tri objemy, ale opäť iba jeden. Toto chce rozhodne nápravu a to v záujme vzdelávania zákazníkov a nápravy ich barbarských návykov. Takáto ponuka zároveň žiaľ znamená, že sa vo veci nevyzná ani sám majiteľ/barista. Sorka morka. Čo sa samotnej prípravy týka, aj s ohľadom na podmienky, ktoré predaj na ulici limituje, pomlieť kávu čerstvo pred jej prípavou nie je hádam taký problém. A príprava cappuccina je len vecou zručnosti.

Ako tip pre pána Králička by možno stálo za to v budúcnosti kávy striedať. Prečo nesiahnuť aj po káve z niektorej z lokálnych pražiarní? Máme ich už aj na Slovensku, v susednom Česku je ich hneď niekoľko.

Summa summarum, pán Králiček ma potešil. Svojím nápadom a do veľkej miery aj tým, čo ponúka. Je ešte čo zlepšovať, ale to podstatné už má: nadšenie, víziu a radosť z toho, čo robí. Len tak ďalej, pán Králiček, zastavím sa aj nabudúce!

Buďte aj vy pánovi Králičkovi na stope tu.

Oslo roast

Apríl 2004, Ålesund, Nórsko. S Christopherom, u ktorého som na návšteve v rámci slovensko-nórskeho študentského projektu, pozeráme film Jeg er Dina. Jeho mama nám doniesla palacinky so smotanou a termosku s filtrovanou kávou. Prvýkrát som pil kávu bez mlieka a cukru. Kyslá. Ešte veľakrát som si na to neskôr spomenul.

Apríl 2012, Oslo, Nórsko. S Christopherom, ktorého vidím prvýkrát po ôsmich rokoch, sedíme v kaviarni pár ulíc nad kráľovským palácom. Pijem espresso a spoznávam význam označenia Oslo roast. Kyslé. Výborné. Ešte si určite veľakrát spomeniem.

Keď lietadlo zosadalo v Osle, nevedel som, čo čakať. V žiadnom ohľade. V tejto krajine som bol naposledy ako gymnazista. Mnohé spomienky sú zidealizované – ešte dnes si dokážem vybaviť tú eufóriu. Bol to iný svet. Iná príroda, iní ľudia, iné myslenie. Svojich kamarátov, s ktorými som aj po rokoch v kontakte, Runu a Christophera, som odvtedy nestretol. O severskej káve som čítal len toľko, že je úplne iná, než hocikde inde a že v Osle sú jedny z najlepších kaviarní sveta založené najlepšími baristami sveta. A ešte, že je tam draho.

Prvé stretnutie

Zobudil som sa vo štvrti Briskeby. Rezidenčná štvrť v okolí kráľovského paláca s domami z prelomu 19. a 20. storočia a ambasádami v nich. S obrovskou mierou nadsázky to tam pripomína bratislavské Palisády. Iba Briskeby nevyzerá ako kulisa z vojnového filmu. Pár krokov od miesta, kde býva Christopher, sa nachádza Mocca Kaffebar & Brenneri. Usadili sme sa k veľkému oknu. On si dal cortado a ja espresso z čerstvo upraženej arabicy odrody Geisha z kolumbijskej plantáže Cerro Azul. To bolo moje prvé stretnutie s kávou praženou osloským spôsobom – výrazne kyslejšia, ovocná, takmer nechutí ako káva.

A teraz malý exkurz. Iste viete, že stupňov praženia kávy je niekoľko. V skratke: svetlé praženie dodá káve väčšiu aciditu, odhalí jej prirodzenú arómu, ktorá vám pripomenie všeličo od ovocných, kvetných, cez čokoládové a orieškové chute. Tento typ praženia nemilosrdne odhalí akékoľvek defekty zŕn. Ak má káva chutiť dobre, musí byť prvotriedna. Keď kávu pražíte dlhšie, ide o stredné praženie. Karamelizačný proces jej dodá sladšiu chuť. Acidita je potlačená, alebo sa stratí úplne. Chuť kávy sa zmení a odhalíte v nej tóny čiernych ríbezlí, černíc alebo višní. Ešte dlhí čas praženia, príznačný pre takzvané tmavé praženie, spôsobí, že zrná veľmi stmavnú. Ich povrch obalí olej, ktorý je nositeľom prirodzenej arómy a sladkosti kávy. Tento olej môže na vzduchu rýchlo zoxidovať a tým zapríčiniť, že káva zhorkne. Pre tento typ praženia je typické, že prirodzenú chuť kávy prekryje dymová, spálená chuť. Navyše, tmavým pražením možno zakryť nedostatky zŕn. Všeobecne možno povedať, že čím viac na sever idete, tým svetlejšie praženie prevláda. To znamená, že v Škandinávii kávu pražia najsvetlejšie a v Osle najsvetlejšie zo všetkých. To je ten povestný Oslo roast. Ako som spomínal vyššie, svetlé praženie vyžaduje prvotriednu kávu a na tú si v nórskej metropole potrpia stopercentne.

Mocca, (spolu so svojou staršou sestrou Javou, o ktorej ešte bude reč) je jednou z vlajkových lodí pražiarne Kaffa. Obe kaviarne aj pražiareň patria Robertovi W. Thorensenovi, víťazovi svetovej súťaže baristov z roku 2000. Malej presvetlenej kaviarni dominuje pražička – Mocca bola dlho jediným miestom v Nórsku, kde ste videli praženie a varenie kávy naraz. Tak, ako je to v mnohých kaviarňach v Británii a v Belgicku (ale ani u našich českých susedov to už nie je problém), aj tu vám kávu pripravia spôsobom, aký si vyberiete – máte chuť na espresso, aeropress, V60 alebo syphon? Keď vyjdete z kaviarne, hneď vedľa je showroom pražiarne Kaffa.

Tu hniezdi tradícia

V centre Osla, pár krokov od parlamentu, Národnej galérie ale aj súdu, kde v čase mojej návštevy vypovedal masový vrah Anders Breivik, sa nachádza skvost. Na prízemí brutalistickej budovy, v kaviarni menom Fuglen (Vták) varia kávu nepretržite od roku 1963. Na ich webe sa dočítate, že steny tu „vyžarujú históriu a identitu“ a je to tak. Vkročíte sem a ocitnete sa v polovici minulého storočia, zlatej ére škandinávskeho dizajnu. Interiér sa od otvorenia v podstate nezmenil a tým sa kaviareň mení aj na showroom – v podstate každý z ikonických kúskov okolo vás je na predaj. Nie je to iba pastva pre oči, rovnako do detailov tu pristupujú aj ku káve. Ide o výber štyroch osloských pražiarní - Kaffa, Solberg & Hansen, Supreme Roast Works a Tim Wendelboe. Navyše, epresso je tu na pomery extrémne drahého hlavného mesta za prijateľnú cenu. Blízkosť právnickej fakulty (a teda aj klientely) ju stlačila na 15 nórskych korún, teda 2€. Inde v meste pod 24 NOK, teda vyše 3€ za espresso nepôjdete. Ak by ste sa vo Fuglene zasedeli, večer sa mení na uznávaný koktejlový bar. Dizajn, káva a drinky – to znie ako kombinácia snov, nie?

Miesto, ktoré dalo nórskej káve tvár

Java Espressobar & Kaffeforretning, staršia sestra Moccy, sa nachádza na kopci, pod ktorým stojí vládna budova, od vlaňajších teroristických útokov zakrytá bielou plachtou. Keď Javu otvorili, čoskoro sa stala vo štvrti Bislett aj v celom Osle pojmom. Tým je dodnes – ľudia si na presklených dverách bez akéhokoľvek nápisu podávajú kľučku. Veľkorysý priestor, ktorému dominuje niekoľko obrovských lámp na pozadí zelenej mozaiky, pôsobí pomerne neosobne. Miestni to však zrejme vnímajú inak. Ako som tak sedel, popíjajúc espresso, sledoval som ľudí. Napríklad otca s dieťaťom na kolenách. Vtedy som si uvedomil, čo nórske kaviarne odlišuje od mnohých tých, v ktorých som bol predtým. Tu do nich chodia úplne obyčajní ľudia. Kvalitná káva tu nepečatí štýl, alebo status, nie je vecou elít a baristi sa netvária, že ich úloha je prinajmenšom rovnako zodpovedná ako riadiť jadrovú elektráreň. Tim Wendelboe, s ktorým sa o chvíľu stretnete, povedal, že severská káva je aj preto taká dobrá, lebo ľudia ju vyžadujú. Naučili sa ju spoznať, preto majú nároky. Preto sa pre svoju kávu po ceste zastaví mamička s kočíkom, aj dôchodkyňa na prechádzke s čivavou. A tak to má byť.

 

Ľudia chcú dobrú kávu. To bude asi dôvodom, prečo v Nórsku existuje jediný Starbucks a prečo ho otvorili práve na letisku. Aj kaviarenské reťazce tu totiž vyzerajú inak. Dôkazom je sieť Stockfleths. Má sedem pobočiek a vďaka spoluvlastníctvu pražiarňou Solberg & Hansen aj prístup k najlepším kávam sveta. Práve tu začali svoju kariéru traja nórski baristickí šampióni.

Na káve u majstra

Jedným z nich bol aj Tim Wendelboe, svetový šampión v súťaži baristov z roku 2004 a svetový šampión v degustovaní kávy, takzvanom cup-tastingu, z roku 2005. Pred piatimi rokmi si vo východnej časti mesta, Grünerløkka, iba pár krokov od miesta, kde býva moja kamarátka Runa, otvoril svoju vlastnú kaviareň a mikropražiareň. V jednom z rozhovorov povedal, že jeho ambíciou je byť najlepší na svete. Svojmu biznisu sa venuje naplno, preto je možné ho v jeho maličkej kaviarni zastihnúť takmer vždy. Keď som kráčal po námestí Olaf Ryes plass smerom k nárožnej kaviarni, nevedel som, čo čakať. Tima Wendelboa predchádza impozantná povesť. Ale Christopherov spolubývajúci mi ráno hovoril, že Wendelboe je idiot! Fakt, že pomenoval kaviareň po sebe, tomu celkom nahráva, pomyslel som si. Napriek tomu, keď som vošiel dnu a za pultom videl okuliarnatú baristku, nie jeho, mrzelo ma to. Tak som sa teda postavil do radu, ktorý sa tiahol až takmer k dverám. Obzeral som si maličkú miestnosť a našiel tam svoj mlynček – malé plus pre Tima. Keď som si odniesol svoje espresso z brazílskej kávy Sitio Canaa, prisadol som si k mamičke pri jednom z dvoch stolíkov. Čokoládová a ovocná chuť, ktorú som si nikdy predtým v káve neuvedomil, bola ďalšie plus. V jednom z regálov som si všimol jeho knihu – Coffee with Tim Wendelboe. Začal som si v nej listovať a prečítal som si úvod. O tom ako sa z 19-ročného arogantného spratka (aha, tak preto ten idiot) stal barista v Stockfleths a neskôr svetový šampión.  Zdvihol som pohľad a vidím ako z pražiarne vychádza on – Tim Wendelboe. Knihu som zatvoril a bez rozmýšľania vykročil za ním. Napísal mi venovanie do knihy a pozdrav pre vás. Opýtal sa ma „Are you a coffee nerd?“. „Kind of.“  Bol sympatický a nie je to idiot. Stačí si prečítať jeho knihu. Napísal ju veľmi prístupne, zrozumiteľne, ľudsky. Pre laikov aj znalcov. Tim Wendelboe sa netvári ako majster sveta, on ním je.

Keď lietadlo vzlietalo a podo mnou ostalo mesto v Osloskom fjorde, uvedomil  som si viacero vecí. Misia bola splnená:  Stretnutie s kamarátmi po ôsmich rokoch mi všeličo pripomenulo a všeličo ma naučilo.  Ochutnal som jedny z najlepších káv sveta a bez preháňania tie najlepšie, o akých som na tomto blogu písal. Plus som natočil materiál pre svoju reportáž o tom, ako Nóri vnímajú proces s Breivikom. Dospel som k záveru, že navonok rozdiel medzi Slovákmi a Nórmi už nie je taký obrovský, ako v roku 2004. Nech si hovorí kto chce, čo chce, bez EÚ by to tak nebolo. To, čo sa musí zmeniť, je naše myslenie . V Nórsku vidieť pokoru. V tom, ako sa vyrovnávajú s národnou tragédiou, v tom, že si vážia, čo majú a že nič neberú ako samozrejmosť.  Keď má niekde byť jedna z najlepších káv sveta, tak je iba logické, že tým miestom je Oslo.

Ak chcete vedieť o severskej kávovej kultúre viac, kliknite sem. Soundtrack k tomuto blogu: Susanne Sundfør: White Foxes

Flámsko, tam je káva doma.

Keď som si pred cestou do Bruselu písal s Robom Berghmansom, antverpským kaviarnikom a baristom, na záver svojho mailu napísal:  „Brusel – tam je iba jeden dobrý espresso bar. Gent má dva. Antverpy? Plno!“ Vtedy som tomu nerozumel, dnes už áno.

Brusel? Pokojne preskočiť.

Mal to byť blog o dobrej káve v Bruseli. Kto očakával, že nájde odpoveď na to, či vôbec existuje, môže prestať čítať. Hľadal som, ale márne. Jeden, či dva pokusy ma odradili a tak som ku kaviarni, ktorú mal na mysli Rob, ani nedošiel. Moja prvá dobrá káva ma čakala v Gente.

Gent je krásny. Z veľkého, rušného a anonymného Bruselu sa dostanete za chvíľu do malebného flámskeho mestečka. No, mestečka... má toľko obyvateľov ako Košice. Jeho podmanivé historické centrum si vás získa okamžite. Stredoveké panorámy, kam oko pozrie a za múrmi, kde oko nedovidí, sú ukryté poklady. Ulice a uličky si priam žiadajú, aby ste ich preskúmali a našli tam Café Labath. Prvé dokonalé espresso, pripravené na nádhernom stroji La Marzocco a tiež prvé stretnutie s belgickými hipstermi. Ak som v úvode spomínal rozdiel medzi Bruselom a zvyškom sveta, tu to bolo jasne vidieť. Opýtali sme sa na kávu. Baristka Valentine si k nám ochotne sadla, povedala nám, že ju pražia v Antverpách (o ktorých ešte bude reč) a keď sme sa opýtali, kde sa dá dobre najesť, poslala nás ku kamarátke. A poslala nás dobre!

Keď ti radia, počúvaj

Po výbornom maltskom obede vo Villa Bardon na námestíčku Sluizeken sme zabočili  o jeden dom vedľa, do Simon Says. Ako nám povedali už skôr (v Gente sa totiž každý s každým pozná), „káva nič moc, ale je to tam veľmi milé“. Sám by som nenašiel vhodnejšie slová. Hipsterský pocit ešte o level intenzívnejší, káva značky Hoorens nebola nič, čo by stálo za zmienku. Teória dobrá, skutek utek´. Všetko ostatné však bolo do detailu „vychytané“. Skvelý interiér a ako bonus, na wécku vodovodný kohútik v tvare jelenčeka. Túlalo sa tam obézne mačisko. Nedivím sa mu, aj mne by tam bolo dobre.

Tým druhým dobrým espresso barom v Gente mal Rob Berghmans na mysli kaviareň Barista. Nachádza sa na rohu ulíc  Brabantdam a Vlaanderenstraat v samom srdci mesta. Cez obrovitánske výkladné sklo je možné vidieť celú kaviareň. A keď si do toho „výkladu“ sadnete, môžete nerušene, ako dlho len chcete, sledovať ulicu. A ak sa práve chystáte kúpiť si auto, ako Lucia, ktorá bola so mnou, môžete rad radom hľadať pre a proti jednotlivých vozidiel, ktoré sa vám mihajú pred očami. Popri tom si vychutnáte kávu poctivej značky Viva Sara. Nebolo čo vytknúť, pripravuje ju totiž prvá víťazka belgickej súťaže baristov. Príjemná bodka na záver gentského výletu.

Jedna káva, jeden národ - Caffènation

 

Antverpy sú veľkomesto. Patrí k nim veľa rôznych ľudí, ruch, turizmus, Rembrandt, obchody, reštaurácie a kaviarne. Zrejme to tak malo byť, že v Antverpách, belgickej Mekke dobrej kávy, som jej vypil najmenej. Je tu jedno veľké ALE – aj keby som už inde v Belgicku nemal piť kávu, tak návšteva Caffènation stála za to. Absolútny vrchol hipsterstva. Jednoprevodové bicykle, bizarné účesy, fúzy, kárované košele, obuv po prababke a ironické tetovania, to všetko pečatí silno nonkonformnú atmosféru tohto miesta. Tak to zrejme sám Rob Berghmans chce. Výkladná skriňa jeho pražiarne s tou najfajnovejšou kávou, za ktorou on sám chodí sveta kraj. Ak sa vám v nabitej kaviarni podarí chytiť si miesto, je to prvý pozitívny moment . My sme sa naskytli v epicentre diania - rovno pri bare, oproti stroju La Marzocco, ktorý sa ani na chvíľu nezastavil. Fúzatý potetovaný pánko ochotne zapózoval a pripravil nám fantastické espresso  a cappuccino z aktuálnej brazílskej jednodruhovej kávy, ktorú pán Begrhmans osobne vybral na plantáži. Ako tvrdí, brazílsku kávu čaká skvelá sezóna. Nevedel som, čo mu na to odvetiť. Ale verím mu každé slovo. V kaviarni si môžete kúpiť všetko od mlynčekov, cez rôzne cestovné kity až po náčinie pre baristov. A hlavne, jeho kávu – Little Green Bag blend. A nezabúdajte, budúcnosť kávy je čierna!

Laboratórium pre maniakov

Záver môjho kaviarenského výletu patril trošku bizarnému, minimalistickému a atmosférou nie veľmi kaviarenskému Zwart. Podtitul má „temporary coffee lab“, teda niečo ako provizórne kávové laboratórium. Veľmi výstižné. Veľkorysý priestor, poňatý veľmi stroho, ponúka pár miest na sedenie a proklamovaný dokonalý kávový zážitok. Majitelia vám sľubujú, že ochutnáte doslova „inú kávu“. Majú na mysli iné odrody, iné spôsoby prípravy a chcú od vás, aby ste kávu objavovali a skúmali ako v laboratóriu. Áno, áno, presne toto je to miesto, kde si potrpia na kvetnaté opisy ako drzá, vášnivá, iskrivá a nevypočítateľná chuť. A ak to takto opísať neviete, v Zwarte sú kedykoľvek ochotní podať vám pomocnú ruku. My sme sa úzkoprso obmedzili na obligátne espresso. Mne tradične chutilo, Lucii tradične nie. Nuž, sme rôzni. Ako by povedala naša spoločná známa, proti gustu žiadny dišputát. Tak je to aj s celým laboratóriom Zwart. Kávoví maniaci alebo coffee geeks tam možno pradú ako mačky, ale ja hľadám v kaviarni asi niečo iné.

Po skúsenosti s Londýnom som si myslel, že lepšiu kávu ako tam, už asi piť nebudem. (Pozor – moje srdcové Taliansko, samozrejme, nerátam!) Po skúsenosti zo severného Belgicka si to už netrúfam tvrdiť. Ten kraj vás vyzýva, aby ste ho objavili. Ľudia sú tam priateľskí, neberú sa na smrť vážne, radi vám poradia a to dáva aj káve celkom nový rozmer. Gent aj Antverpy stoja za to . A Brusel (o káve decentne pomlčme) tiež!

Káva v znamení da Vinciho

Ľudia kráčajúci po ulici s papierovými kelímkami Starbucks, Costa Coffee, Cafe Nero. Každý má tú svoju obľúbenú sieť, je to status a nezriedka životný štýl. Pre Londýn také príznačné. Veď tých prevádzok sú na uliciach stovky. Ale na tých istých uliciach sú aj skutočné kaviarne, kde si mochamacchilattecino s orechovým sirupom neobjednáte. Majú tam „len“ kávu.

  

  Nenápadné, dobré

Medzi sieťovými kaviarňami na rušnej Tottenham Court Road sa nachádza nárožná Tapped & Packed. Na čiernej fasáde nájdete iba veľké biele popisné číslo 114 (druhá pobočka sa nachádza na 26 Rathbone Place) . Je malý zázrak, ak sa vám podarí vo vnútri chytiť miesto. Priestor je to útly a kaviareň veľmi husto navštevovaná. Napriek industriálnemu dizajnovému poňatiu (veľmi charakteristickému pre londýnske espresso bary) pôsobí kaviareň útulne. Možno je to tým, že máte pocit, že kávu pripravujú iba pre vás. Alebo spôsobom, akým ponúkajú koláče, sendviče a šaláty – vystavené na drevených doskách, len tak. Kávu si Tapped & Packed necháva pražiť v niekoľkých lokálnych pražiarňach. Ponúkané zmesi a jednodruhové kávy sezónne obmieňa. Akým spôsobom si necháte svoj nápoj pripraviť je iba na vás, nekompetentný personál nie je v tomto prípade téma. O všetkých novinkách kaviareň informuje na svojom blogu a twitteri. Ako inak to nazvať, ak nie láskou ku káve?

Miesto, kde sa pánbožko prebúdza

Iba pár uličiek odtiaľ, v exkluzívnej štvrti Fitzrovia, sa nachádza ďalší malý skvost – Kaffeine. Majitelia aj baristi pochádzajú z Austrálie a Nového Zélandu a kávu z pražiarne Square Mile pripravujú expertne. Aj napriek jej vyššej cene je to stále dosť dobrý dôvod sem zájsť. Nakoniec, podnik je nonstop plný. Prvýkrát som videl skutočný latteart – títo ľudia by cappucino škoricou nikdy neposypali. Jeden z recenzentov na sieti Foursquare o Kaffeine napísal: „Ak existuje Boh, svoj deň určite začína kávou práve tu.“ Čo dodať?

Legenda z pivnice

Skutočnou legendou je Monmouth Coffee. Podzemie miniatúrnej prevádzky na 27 Monmouth Street v Covent Garden  je tým miestom, kde to v roku 1978 všetko začalo. O tridsať rokov neskôr otvorili svoju druhú kaviareň na tržnici Borough Market pod mostom London Bridge. Bolo jasné, že pivničnú pražiareň už prerástli. Dnes svoju kávu pražia na mieste, ktoré vzniklo prepojením troch oblúkov pod železničným mostom. A ak v prípade Monmouth Coffee hovoríme o káve, len málokto sa im v Londýne môže rovnať. Vyberajú si ju doslova vlastnoručne na plantážach v Južnej Amerike, Afrike a Ázii. Ak by ste chceli vedieť, kto konkrétne za každou z ponúkaných odrôd stojí, meno plantážnika sa dozviete z letáku, ktorý nájdete v kaviarni. V tej pôvodnej, v Covent Garden, si ľudia podávajú kľučku. Nezdržíte sa tam dlho, nie je to ani možné. Hoci stroje obsluhuje hneď niekoľko baristov, aj tak majú čo robiť, aby vyhoveli ľuďom, ktorí stoja v rade až na ulicu.

Do naha!

Keď z cirkusu nákupnej Oxford Street plnej aút, autobusov, nakupujúcich davov ľudí, kaviarenských a obchodných reťazcov zabočíte uličkou na Soho Square, budete mať pocit, že ste sa ocitli v inom svete. V jednom rohu námestíčka nájdete Nude Espresso, kaviareň, ktorá patrí k rovnomennej londýnskej pražiarni. Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o espresso bar. Podobne ako všetky vyššie spomínané, aj táto kaviareň funguje na malom priestore, ktorý je zariadený sparťansky. Na tehlu ohlodané steny dopĺňajú továrenské svetlá a jednoduchý drevený nábytok. Podobne ako predošlá kaviareň, aj oni svoju kávu priamo na mieste predávajú. Keď si vyberiete spôsob prípravy, baristi vám radi odporučia vhodnú odrodu. My sme skúsili Brazíliu, pripravenú cez aeropress. Výsledkom vizuálne zaujímavej prípravy bol nápoj, pri ktorom dokážete rozoznať chuť príznačnú pre jednotlivé odrody, podobne ako pri espresse.

Aj káva môže byť show

Z úplne iného súdka je Prufrock Coffee. Ak niekto napĺňa význam slova coffee geeks (blázni do kávy), sú to určite baristi v tejto kaviarni. Založil ju Gwilym Davies, víťaz celosvetovej súťaže baristov z roku 2009. Ak chcete espresso, dostanete ho a dokonalé. Chcete ku káve aj show? Máte ju mať. My sme si dali tzv. sifónovú kávu (syphon coffee). Sediac pri nízkom pulte sme sledovali baristu, ktorý s odhodlaním malého chemika na gram presne vážil dávku našej kávy. Popri tom, ako robil ďalšie efektné úkony, meral teplomerom stúpajúcu teploty vody v banke a zachmúrene sledoval, či je všetko v poriadku. Stihol nám podať aj výklad o káve samotnej, o japonskom pôvode 150-ročnej techniky prípravy tejto kávy a o tom, aká je ideálna teplota, pri ktorej sa do nápoja dostane to najlepšie. Divadielko vskutku vydarené, výsledok nás nadchol už menej. Barista bol z nášho ignorantstva trochu sklamaný a dodal, že sa musíme nechať presvedčiť nabudúce. Prufrock Coffee predáva okrem kávy z pražiare Square Mile aj výrobky japonskej spločnosti Hario (napríklad baristami obľúbenú kanvicu Buono Kettle), či alternatívne kávovary Chemex. V „podpalubí“ kaviarne sídli škola baristov.

Veľké veci v malej izbe

The Espresso Room bola posledná zastávka môjho londýnskeho výletu. Názov kaviarne ju vystihol dokonale – je to skutočne len izbička, do ktorej sa okrem pultu s kávovarom nič iné nezmestí. Napriek tomu nechýba na žiadnom zozname top espresso barov v Londýne. V meste sa zvykne žartom hovoriť, že každý naozajstný barista v britskej metropole má austrálsky pôvod – viac či menej to potvrdzuje personál nejednej londýnskej kaviarne. Nakoniec, boli to oni, kto priniesol na ostrovy kávový nápoj Flat White, ničo ako silnejšie caffè latte. Nie je to inak ani v prípade Espresso Room. Majiteľ síce nie je rodený Austrálčan, v Melbourne ale prežil osem rokov. Kávu (opäť z pražiarne Square Mile) mi, v duchu celkovej miniatúrnosti kaviarne, pripravili do „poldecáka“. Nechýbalo jej nič. Barbora, ktorá ma v Londýne prichýlila, odišla do práce a ja späť na Slovensko.

Londýnske kaviarne sú silnou alternatívou k všadeprítomným reťazcovým hlúpostiam s logom morskej panny v zelených vlnkách. V snahe byť originálne, tak veľmi iné, to dopadlo tak, že sa všetky veľmi podobajú. Je to dobre, či zle? Je jasné, že im ide jednoducho o kávu. A, ako povedal Leonardo da Vinci (apropo, jeho výstava v National Gallery bola hlavným cieľom mojej londýnskej cesty), v jednoduchosti je tá najvyššia sofistikovanosť.